Chvíľu som ich pozorovala: drobná starenka, tvár pokrytá jemnou pavučinou vrások, biele vlasy starostlivo učesané a vzadu stiahnuté do uzlíčka, oblečená v sviatočných šatách, na kolenách položená kabelka, ktorú pevne držala oboma rukami. Starček sediaci vedľa nej mal tvár ako vyrezanú z dreva, sedel vzpriamene, chrbát vystretý, plecia rovné. Mal na sebe oblek a na hlave baretku. Kombinácia obleku s baretkou by možno za iných okolností pôsobila nepatrične, tento pán ju však nosil hrdo, nasadenú štýlom, ako ju nosia Baskovia. Pripomenul mi tak obrázky z dokumentu o Baskicku, ktorý som nedávno videla a kde baretka bola neodmysliteľnou súčasťou každého muža.
Títo dvaja ľudia tvorili pozoruhodnú dvojicu uprostred zhonu a rannej tlačenice v autobuse. Vyžaroval z nich pokoj, harmónia a spolupatričnosť. Boli to dvaja krásni starí ľudia.
Po chvíli ma starenka oslovila, povedala názov zastávky a spýtala sa, či ešte netreba vystupovať. Uistila som ju, že má čas a že jej poviem, keď bude treba vystúpiť. Starenka mi vysvetlila, že idú do mesta vybaviť dôležitú vec, lebo dostali predvolanie od istej inštitúcie. V meste už dávno neboli, doteraz za nich potrebné veci vybavovala dcéra, neskôr vnuk. Lenže vnuk je už nejaký čas v Anglicku, dcéra odcestovala navštíviť ho - a oni potrebujú čosi súrne vybaviť. V meste sa však nevyznajú, všetko je inak ako pred rokmi, aj tie ulice sú premenované... Vytiahla som zápisník, nakreslila narýchlo plánik s ulicami, kadiaľ majú ísť zo zastávky. Pochopila som, že návšteva úradu je pre nich dôležitá udalosť, keď sa na to tak sviatočne vyobliekali. Bola by som ich aj odprevadila, ale termín pracovnej porady ma nepustil.
Starenka starostlivo poskladala načmáraný plánik a vložila ho do kabelky. A potom mi - ako starej známej - rozprávala o svojej dcére, o vnukovi, o tom, ako im je teraz bez nich smutno, a že na budúci rok budú oslavovať zlatú svadbu... Cesta ubehla rýchlo, keď vystupovali, ešte mi poďakovali a zamávali sme si...
O niekoľko týždňov som bola v nemocnici na vyšetrení, keď som si všimla na lavičke sedieť môjho známeho - hrdého Baska, baretku tentokrát zvieral v ruke. Zastavila som sa pri ňom a dozvedela som sa, že práve odprevadil svoju manželku na operáciu. Rakovina.
Sú chvíle, keď sa ťažko hľadajú vhodné slová. Toto bola jedna z nich. Zmohla som sa iba na chabú útechu: "Nebojte sa... Vašu zlatú svadbu oslávite spolu..." Keď som odchádzala, obzrela som sa. Už to nebol hrdý Bask. Rovné držanie tela sa stratilo, sedel tam zhrbený starček, tlačený k lavici ťarchou svojho trápenia, baretku žmolil medzi prstami. Náhle si ju pritisol na tvár a rozplakal sa do nej. Tíško som sa vytratila. Keď hrdí Baskovia plačú do baretky, je lepšie, keď sú sami...
Prešlo niekoľko mesiacov. Raz v nedeľu na začiatku svätej omše kňaz oznámil, že táto omša je na úmysel - poďakovanie za Jozefa a Annu, ktorí si dnes pripomínajú päťdesiate výročie svojho sobáša. Poobzerala som sa po kostole: sedeli tam, v prvej lavici, slávnostne vyobliekaní, skoro ako vtedy, keď som ich stretla prvýkrát. Opäť z nich vyžaroval pokoj, harmónia a spolupatričnosť.
Takže jedna ľudská dráma so šťastným koncom... Predsa spolu oslávili svoju zlatú svadbu. Pozrela som na starčeka. Opäť to bol hrdý Bask, plecia rovné, chrbát vystretý. Len tá baretka tentokrát chýbala.
