Vďaka týmto jedinečným (a ojedinelým) vedomostiam Lacovi padne podchvíľou päťka. Dnes si chce vraj opraviť známku. Začínam:
"Na minulej hodine sme preberali alkoholy. Čo majú tieto látky spoločné?" Laco sa nemá k odpovedi, tak si odpovedám sama: "Obsahujú rovnakú skupinu, no, Laco, aká je to skupina?"
Trieda usilovne spolupracuje a okolo mňa sa nesie šepkanie: ó-há, ó-há... Počuje to aj Laco. Suverénne, s istotou zahlási. "Ó-há..."
"A čo to znamená - to ó-há?" pokračujem. Správnej odpovede - hydroxylová skupina - sa tentoraz nedočkám. Laco reaguje okamžite a presvedčivo: "Ó-há? No predsa - olympijské hry!"
Dobre, Laco, idééééš, zdá sa, že je vo forme. Musím ísť s otázkami o nejaký ten level nižšie. Napíšem teda na tabuľu jednoduchý vzorec. "No, Laco, pomenuj túto zlúčeninu."
Trieda opäť usilovne spolupracuje. "Kyselina chlorovodíková, kyselina chlorovodíkova," šumí okolo mňa zo všetkých strán. Trpezlivo čakám, kým táto zvuková vlna dorazí k Lacovi. Laco na chvíľu zneistie - ale trvá to iba okamih, potom nadobudne opäť svoj zvyčajný výraz viacnásobného majstra sveta a s neochvejnou istotou zahlási: "Kyselina chrchlovodíková..."
Vtedy si spomeniem na nedeľnú televíznu diskusiu, v ktorej Vladimír Mečiar s istotou a dôrazom na každé slovo vyhlásil, že Lisabonská zmluva je napísaná dobre. Tvrdil to presvedčivo a suverénne, aj napriek množstvu výhrad a pripomienok z rôznych strán. Chýbal mu len Lacov šarm a bezprostrednosť...
Nuž, z Laca ešte môže byť úspešný politik. Alebo aspoň nejaký hovorca...
