Po návrate nám ochotne porozprávala o svojich dojmoch a zážitkoch. Ponajprv ju prekvapilo, ako veľmi spolužiaci za tie roky zostarli. Taktne som prehltla netaktnú poznámku, ktorá sa mi tlačila na jazyk, že ona predsa tiež neomladla, pre ňu roky plynuli rovnako ako pre nich. Ale ináč to bol zážitok...
Zišli sa pred školou. Stará historická budova gymnázia stále slúži svojmu účelu a vyrastá tu už n-tá generácia gymnazistov. Len školský dvor bol iný, než si ho pamätala. Kedysi tam mali cez prestávky "korzo", teraz bol prebudovaný na športoviská. Nuž, kto by sa už teraz prechádzal...
V budove ich vítalo staré známe kamenné schodisko. Za dlhé roky zošliapané stovkami nôh - aj tie ich tu určite zanechali svoje stopy. Pobrali sa hore, na poschodie, kde mali svoju triedu. Po šesťdesiatich rokoch sa opäť usadili do lavíc - a spomínali...
Na časy, keď im patril svet, všetko bolo pred nimi, krásne a nádejné, keď zajtrajšok prinášal niečo nové a vzrušujúce, mohli plánovať, vymýšľať, snívať, nič sa im nezdalo nemožné... Teraz tu sedeli starčekovia a starenky s pocitom, že všetko už zažili, vedeli, čo z tých skvelých plánov sa uskutočnilo a v čom zlyhali. Zajtrajšky už stratili príchuť vzrušenia, prekvapenia sa minuli.
Minútou ticha si uctili spolužiakov, ktorí nemali to šťastie, aby sa dožili tohto stretnutia. Potom si zaspievali Gaudeamus a ticho sa vytratili zo školy. Pred šesťdesiatimi rokmi z nej vyleteli plní elánu, teraz opatrným stareckým krokom sa pobrali do neďalekej reštaurácie, kde mali rezervovaný stôl.
"No čo, bolo to pekné, zaspomínali sme si, porozprávali sa. Len škoda, že som potom musela tak dlho čakať na autobus," uzavrela svoje rozprávanie pani suseda.
"Čakať na autobus? A to nikto nešiel autom vaším smerom, aby vás zobral so sebou?" začudovala som sa.
"Ale áno, išiel. No bola to moja bývalá láska, tak som s ním predsa nemohla ísť, ešte by si ostatní mysleli, že sme sa zase dali dokopy," vysvetlila.
A tak tu teraz sedím a rozmýšľam, ktorý vek je pre človeka smerodajný: ten fyzický, alebo mentálny...?
