Budík vrieska tak naliehavo, že ma priam katapultuje z postele. Rozospatá sa došuchcem do kuchyne. Pohľad z okna ma nenadchne: mrholí, fúka vietor. V paneláku oproti sa zažínajú prvé svetlá. Začína sa ďalší obyčajný deň na obyčajnom sídlisku.
Cestou do školy sa mi vďaka vetru načisto rozpadne účes, ktorý som doma prácne tvorila dobrých desať minút. Vyzerám ako zle vyžmýkaný vecheť a tak sa aj cítim - tuším na mňa lezie chrípka alebo čo. A to mám dnes ešte aj celodenný dozor na chodbe...no, s chuťou do školy!
Prvú hodinu mám chémiu v deviatej cé. Dnes je podľa osnov na programe téma zvlášť "príťažlivá" pre tínedžerov: výroba železa. Vidím tie otrávené výrazy na tváričkách, ale nič sa nedá robiť, nejako si ten plat zaslúžiť musím, a tak odvážne načrtnem na tabuľu schému vysokej pece.
Šum v triede ma varuje, že hodina sa uberá nesprávnym smerom. Musím rýchlo zjednať nápravu: podniknem bleskový výpad na kritické lavice a ukoristím katalóg Avon, Nový Čas a sedmové karty. Po tomto zákroku sa pozornosť žiactva upriami na mňa a tak začnem:
"Vysoká pec sa plní striedavo vrstvami železnej rudy a koksu."
"Pani učiteľka - a načo tam sypú tie drogy?" prejaví nečakaný záujem o vyučovanie triedny ignorant Piťo.
Vypleštím oči. Než pochopím, o čo ide, odpovie za mňa Andy: "Ty kokso, sa uvedom! Šak koks je aj uhlie, né?"
"Áno, koks je aj uhlie," prijímam pomoc a uvažujem, že ja som fakt z iného storočia, lebo pre mňa je koks predovšetkým uhlie. Alebo to platí ešte stále?...
