Vošla som do predajne s pančuchovým tovarom. Boli tam dve predavačky, staršia z nich ma oslovila, čo si želám. Povedala som jej veľkosť a farbu pančúch, ktoré chcem. Ona si ma pohľadom premerala od hlavy po päty a neomylne siahla do regálu za sebou:
"Tieto sú najlacnejšie."
A bolo to. Facka ľudskej dôstojnosti, hrdosti i sebavedomiu. Pani predačka mi dala jasne najavo, že v jej očiach som chudera, ktorá si nemôže dovoliť poriadne pančuchy a musia jej stačiť tie najlacnejšie. Nie, nemám nič proti lacnému tovaru, ak spĺňa kritériá, ktoré vyžadujem, tak si ho pokojne kúpim. Najprv ale musí mať vlastnosti, ktoré potrebujem, až potom ma zaujíma cena. A keďže na cenu som sa nepýtala, prístup predavačky považujem za dehonestujúci.
Neviem, odkedy dotyčná pani pracuje ako predavačka, ale rada by som jej, prípadne v jej stopách kráčajúcim kolegyniam, urobila rýchlokurz prístupu k zákazníkom: milé dámy, ste tam na to, aby ste tovar ponúkali, prípadne pomohli zákazníčkam zorientovať sa v ponuke. Pokiaľ vás o to výslovne požiadajú, tak aj v cenovej ponuke. Ale posúdiť cenovú vhodnosť daného tovaru je len a len v kompetencii zákazníčky, nie vo vašej.
Neviem, či majú v danej predajni veľa zákazníčok, ale práve o jednu prišli. Už tam viackrát nevkročím. Nebudem predsa chodiť niekam, kde ma ponižujú. A kde to bolo? V predajni Bepon na Gorkého ulici v Bratislave, včera približne o 17,30.
