V kabinete som vtedy sedela s kolegyňou, ktorá bola dlhodobo práceneschopná, teda fakticky som tam bola sama. Cez prestávku zaklopal žiak:
"Pani učiteľka, mohli by ste mi, prosím, ošetriť poranenie z telocviku? Nie je to nič vážne, len taký škrabanec, ale krváca to a nechcem si zašpiniť oblečenie."
"A kde to máš?"
Chlapec ukázal na hornú časť stehna, blízko istej, ehm, chúlostivej časti tela. Fúha, čo teraz? Bleskovo uvažujem: chlapec má pätnásť rokov, je o hlavu vyšší ako ja, to nie je malé dieťa, ktorému môžem povedať, aby si stiahlo nohavice, že ošetríme bebenko. Zase na druhej strane nemôžem odmietnuť poskytnutie prvej pomoci, ak o ňu žiak požiada. Ale musím sa rozhodnúť rýchlo, lebo chalan už rozopína opasok...
"Bude lepšie, keď pôjdeš za pánom učiteľom Kolesárom. On absolvoval kurz zdravotníka, ošetrí ťa kvalifikovane," rozumne volím zbabelý ústup. A aby pochopil, že má ísť okamžite, energicky otvorím dvere.
V tej chvíli mi do miestnosti doslova vpadli traja chlapci, museli byť nalepení na dvere z opačnej strany.
"A vy tu čo robíte?" čudujem sa.
"My... my sme sa prišli opýtať... či netreba priniesť nejaké pomôcky na vyučovanie..." vyjachtal jeden z nich.
Počas obeda som v jedálni stretla kolegu Kolesára. Pýtam sa, či za ním bol dotyčný žiak so žiadosťou o ošetrenie. Nebol.
A tak sú dve možné vysvetlenia. Prvé - chlapec si to rozmyslel a ošetrenie už nechcel, a tí traja chlapci prišli za mnou naozaj len kvôli pomôckam. Druhé vysvetlenie je, že to bola pasca nastražená na mňa, do ktorej som sa našťastie nechytila. Chlapci sa spolu dohodli, vymysleli scenár, tí traja mali vo vhodnej chvíli vpadnúť dnu pod zámienkou pomôcok na vyučovanie - a ďalšie pútavé video mohlo byť na svete...
Nuž, ako som napísala v úvode: kreativita žiactva nemá hranice a na učiteľov tak číhajú rôzne nástrahy. A preto by som všetkým učiteľom doporučila osvojiť si heslo legendárneho detektíva Nicka Cartera: Vždy v strehu!
