Neďaleko zastávky zložia svoj náklad a na matkin pokyn sa zo skupinky oddelí asi štvor-päťročné dievčatko. Je špinavé, vlásky strapaté a zlepené, pod nosom výdatné sviečky hustého sopľa. Oblečený má kabátik - zrejme tiež kontajnerový nález - o nejaké to číslo väčší, než by potrebovala, a tak sa drobná postavička stráca v záhyboch látky. Kabát má vzor z veľkých červených kociek, podobné veselé oblečenie nosia klauni - toto je ale malý smutný klaun...
Dievčatko postupne obchádza všetkých čakajúcich a tichým, monotónnym hlasom každému odrecituje naučenú vetu: "Nemáte pre mňa nejaké cukríky alebo peniaze?" Ľudia reagujú rôzne. Niektorí jej dajú peniaze, dieťa ich bez slova vezme a strčí do vrecka. Ďalší ju ignorujú, ona pri nich chvíľu postojí a potom sa presunie ďalej. Sú aj takí, ktorí ju odoženú krikom a nadávkami. Dievčatko ale nijako nereaguje. S nedetsky vážnou tvárou postupuje od človeka k človeku, ani okom nemihne, keď jej nadávajú, nijako neprejaví svoje pocity. Zdá sa, že je nad vecou, všetko to ide okolo nej, ale jej sa to nedotýka.
Osloví aj ženu, stojacu bokom. "No, myslím, že pre teba niečo mám," zareaguje žena, prehrabujúc sa v kabelke. Napokon z nej vyloví čokoládovú tyčinku a podá ju dieťaťu. Tvár dievčatka sa konečne zmení. Oči jej zažiaria, schmatne tyčinku, nedočkavo z nej strhne obal a neuveriteľne rýchlo ju napchá do úst, zrejme sa obáva, aby nedobehol niektorý zo súrodencov a nevzal jej ju.
"Chutilo?" spýta sa žena, keď dieťa zhltne posledný kúsok. "No, a teraz by si mala po sebe upratať. Obal si hodila na chodník, a pritom tu máš odpadkový kôš." Dieťa poslušne zodvihne papierik a zanesie do koša. Vráti sa k žene a hľadí na ňu ako hypnotizované. "Šikovná," pochváli ju žena a pokračuje:"Vieš, ak ti niekto niečo dá, treba mu poďakovať. Ľudia ti tu dávali peniaze a ty nič. To slovo ďakujem je čarovné, pomôže ti nájsť cestu k ľuďom. A teraz," žena sa opäť prehrabuje v kabelke,"by si si mala vyčistiť nos," vytiahne z kabelky balíček papierových vreckoviek a jednu hneď podá dieťaťu.
Dievčatko ju vezme a rozpačito drží v ruke, zjavne nevie, čo s tým má urobiť. "Kam si utieraš nos?" pýta sa žena. Dieťa urobí mimovoľný pohyb hlavou smerom k rukávu. "Aha," pochopí žena. "Tak teraz sa vysmrkáš sem," ukáže na vreckovku. Malá ju poslúchne a neobratne sa vysmrká. "Výborne," pochváli ju žena. "A kam dáš papierik?" Dieťa sa bez slova rozbehne k odpadkovému košu a použitú vreckovku zahodí. Opäť sa vráti k žene a fascinovane na ňu hľadí.
"Si múdre dievčatko, rýchlo sa učíš," pochváli ju žena. Vtedy, ako keď mrak na chvíľu odokryje slniečko, vážnou detskou tváričkou sa mihne úsmev. Zjavne pochvalu nepočuje často. "A toto si vezmi," žena jej podáva balíček vreckoviek, "určite sa ti lepšie dýcha, keď sa vysmrkáš."
"Ďakujem," ledva počuteľne zašepká dievčatko. Žena sa usmeje a pohladká dieťa po vláskoch. V tej chvíli mrak načisto odpláva a dieťa opätuje úsmev, tvár sa jej rozžiari a usmieva sa od ucha k uchu.
K zastávke sa blíži autobus. "Vráť sa k mame," žena ešte raz pohladí dievčatko. Nastúpi do autobusu, usadí sa k oknu a zamáva dieťaťu. To usilovne máva, kým autobus nezmizne z dohľadu.
Žena hľadí za vzďaľujúcou sa postavičkou v smutnosmiešnom kabátiku. Nerobí si žiadne ilúzie o tom, čo bude nasledovať. Dieťa sa zrejme rozbehne k matke, cestou zahodí papierové vreckovky priamo na chodník, zasoplený nos si utrie do rukáva, rýchlo zabudne na čarovné slovíčko, na dobrý pocit z pochvaly i na pohladenie.
Alebo nie...?
