Na našu základnú školu raz nastúpila nová učiteľka, nazvime ju Danka. Bola v skúšobnej lehote, plná optimizmu a pekných predsavzatí. A jedného dňa sa dostala učiť do triedy, do ktorej patrila Aranka.
Aranka Lopatošová bola povestná tým, že jej koníčkom sa stalo provokovanie a testovanie výdrže učiteľov. Čo kto znesie, ako zareaguje na nezvyčajnú situáciu, ktorú mu pripraví. A tak sa stávalo, že Aranka občas sedela na hodinách s nohami na stole, alebo otočená aj so stoličkou chrbtom k tabuli (aj k učiteľovi), alebo si celú hodinu čítala nejaký časopis.
Danka začala vyučovanie pokynom, aby si žiaci otvorili učebnice. Keď došla k Aranke, zistila, že jediné pomôcky, ktoré má na lavici, sú slnečné okuliare a lesk na pery. Danka ju vyzvala, aby si vybrala učebnicu, načo Aranka siahla do igelitky (školskú tašku nenosila) a vytiahla z nej Nový Čas. Danku to spravodlivo rozčúlilo, povolili jej nervy a pokyn zopakovala výrazne zvýšeným hlasom, načo Aranka zareagovala: "Ty na mňa nebudeš kričať, ty ...(nasledovala dvojica vulgárnych výrazov).
Danka reagovala spontánne a nepredpisovo: vylepila Aranke facku. Takú poriadnu, sadla ako zadok na šerbeľ. Aranku to na chvíľu ohromilo, ale vzápätí sa spamätala, vybehla z triedy a onedlho sa vrátila aj s rodičmi. Pobrali sa priamo do riaditeľne a to bolo kriku!
Žiadna učiteľka nebude fackovať ich dieťa! Ohlásia to na polícii. Zavolajú redaktorke do televíznych novín. Napíšu prezidentovi. A ombudsmanovi. A Kláre Orgovánovej, nech sa stará o ich práva menšiny. Že už tam nie je? Že je tam nejaká iná? Tak napíšu tej novej Orgovánovej. Oni to tak nenechajú. Aj do toho Štrázburgu či ako sa to volá, napíšu. Poznajú predsa svoje práva!
Lopatošovci sa skrátka vyznali, aj právnu poradňu by si mohli otvoriť. A čo právo učiteľa na jeho ľudskú dôstojnosť? Tu sú možnosti značne obmedzené. Čo môže urobiť učiteľ v takejto situácii?
Môže dať žiakovi poznámku do žiackej knižky. No dajsamisvete, má ich tam už tridsaťsedem, tá tridsiata ôsma mu naozaj neublíži.
Môže ho zaviesť k riaditeľovi. Ten ho pokarhá, žiak si to vypočuje so zvesenou hlavou (slabšie povahy), alebo s hrdo vztýčenou hlavou (odbojné typy), v lepšom prípade sa učiteľke ospravedlní, ale už za dverami riaditeľne sa jej opäť vysmieva.
Môže navrhnúť dvojku zo správania. Ale keďže žiak už mal aj trojku a nič to nezmenilo, tadiaľto zrejme cesta nevedie.
Môže predvolať do školy rodičov. Tí budú prvé predvolania ignorovať, prídu až na doporučene zaslané predvolanie (ináč by riskovali hlásenie na sociálku), vypočujú si sťažnosti na svojho potomka, sľúbia nápravu, odídu domov - a ďalej ide všetko po starom. Žiaka zo základnej školy totiž nemožno vyhodiť, školská dochádzka je zo zákona povinná. Preložiť ho na inú školu možno len so súhlasom rodičov, a tento typ rodičov súhlas spravidla nepodpíše...
Takže Dankina reakcia bola asi jediným účinným riešením tejto situácie. Všetci sme sa zhodli, že Danka by mala dostať vyznamenanie.
Na druhý deň Danka dostala výpoveď.
