No a v prvej línii učím fyziku. Kráčam po chodbe smerom k triede a v rámci psychickej prípravy si opakujem: nech sa stane čokoľvek, neprekvapí ma to, nech sa stane čokoľvek, neprekvapí ma to, nech sa...
Dvere na triede sú zatvorené, je ticho. To je podozrivé, lebo zvyčajne sú všetci vylezení na chodbe a vrieskajú, kým ich učiteľ nezaženie do triedy. Zaradím teda najvyšší stupeň pohotovosti. Vyberiem papierovú vreckovku, položím na kľučku a opatrne otvorím dvere. (Minule bola kľučka opľutá.) Vojdem do triedy, žiaci ticho stoja, to neveští nič dobrého.
"Dobrý deň, posaďte sa," zvítam sa s nimi a čakám, čo sa stane. Nič. Dobré správanie v tejto triede je vrcholne podozrivé. Pristúpim ku katedre a opatrne sa o ňu opriem. (Kolegyni, ktorá má vo zvyku počas výkladu sa opierať o stôl, minule povolili všetky skrutky, takže po jej dotyku sa stôl rozsypal.) Stôl je v poriadku. Žeby stolička? Pohrkám ňou - drží, skúšam sedaciu plochu - v pohode. (Pred týždňom mi na stoličku naliali sprajt a tešili sa, že si do toho sadnem, ale sklamala som ich - všimla som si to skôr, než som sa posadila.) Nech sa stane čokoľvek, neprekvapí ma to, opakujem si v duchu a otváram pomaly triednu knihu. (Kolegyni do nej minule vložili živú dážďovku, chudera dostala šok - myslím kolegyňu, nie dážďovku.) Zapíšem hodinu do triednej knihy a som čoraz nervóznejšia.
"Týždenníci, kto chýba?" A vtedy to príde. Posledná lavica v rade pri okne vzbĺkne. Decká vyskakujú, ozýva sa krik, piskot - moje očakávania sa naplnili. Horľavina rozliata na lavici našťastie rýchlo dohorí. "Sú straty na životoch?" pýtam sa a veľmi sa snažím, aby sa mi netriasol hlas. "Na životoch nie, iba na majetku," hlásia mi radostne. Takže autori ohníčka pôjdu po hodine za riaditeľom a už by mal byť pre dnešok pokoj. Fajn, zvládla som to...
"Chce niekto odpovedať?" kladiem obligátnu otázku. Zodvihne sa Borisova ruka. To bude ťažké skúšanie: čo Borisovi sudičky pri kolíske ubrali z inteligencie, to mu pridali na sebavedomí. Dostáva tému: Newtonove pohybové zákony a čo o nich vie. Zdá sa, že nič, lebo mlčí. Vyzvem ho, aby ich aspoň vymenoval. Začne: "Noó, ten...zákon vytrvalosti..." Keď ho opravím, že snáď zotrvačnosti, vyhlási, že na nejakom slovíčku predsa nezáleží a vôbec, na také bifľovačky on nie je, a že chce radšej niečo tvorivé.
Nadiktujem mu teda príklad. Úplne jednoduchý, stačí dosadiť do základného vzorca. Ale to by ho musel vedieť. Chcem po ňom, aby aspoň fyzikálne veličiny zadané v príklade previedol na základné jednotky. Boris s istotou napíše, že dve minúty rovná sa dvesto sekúnd. Keď sa mi ho nakoniec podarí presvedčiť, že dve minúty nebudú tak celkom dvesto sekúnd, zotierajúc zápis na tabuli opovržlivo precedí smerom ku mne: "No bóóóže, to musí každý vedieť, že minúta má šesťdesiat sekúnd? Veď všetko je na webe!" (Túto vetu by som dala do pozornosti autorom najnovšej školskej reformy - už netreba riešiť, čo má byť v osnovách a čo nie...)
Príklad aj napriek pomoci nevypočíta. "Nepotešil si ma, chlapče, ani ja ťa nepoteším," požičiam si okrídlenú vetu učiteľa zo známej českej komédie. Odchádza na miesto, a keď prechádza okolo mňa, zlovestným hlasom ticho povie: "Viem, kde bývate, pani učiteľka. Len neviem, či tak vysoko dohodím..."
Boris zrejme zodpovedne posúdil svoje vrhačské schopnosti a došiel k záveru, že štvrté poschodie je predsa len nad jeho sily, a tak si vytýčil nižší cieľ: na druhý deň ráno sme na prednom skle nášho auta našli rozplesnutých niekoľko vajíčok a zadná pneumatika bola vypustená.
