O pár dní to bude 24 rokov, čo bola Ilaria Alpi, novinárka a reportérka tretieho kanála verejnoprávnej talianskej televízie RAI, zavraždená spolu s kameramanom Miranom Hrovatinom. Stalo sa to v Somálsku a na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že mladá žena s kolegom bola len v nesprávny čas na nesprávnom mieste. To sa totiž investigatívnym žurnalistom občas stáva, že im akosi nevychádza načasovanie, a príbeh, ktorý píšu, sa tragicky preruší. Zvlášť, keď jeho nitky siahajú na najvyššie miesta. A pramálo záleží na tom, či sa práve nachádzajú v ohnisku vojnového konfliktu, alebo v bezpečí svojho domova.
Ilaria bola vynikajúca novinárka. Mala len 32 rokov, no za sebou kus práce. Nebavilo ju sedieť za písacím stolom a nebála sa cestovať na miesta, kde to vrelo. Prvýkrát odišla do Somálska v roku 1992 a vrátila sa tam ešte šesť ráz. Krajina sa práve zmietala v občianskej vojne, ľudia zomierali, všade bol hlad a chaos. Na pozadí humanitárnej krízy sa odohrávali podozrivé machinácie.
Časť Somálska bola do roku 1960 talianskou kolóniou a krajina tu mala stále veľa záujmov a projektov spolupráce, za ktorými boli veľké peniaze. A kde sa hýbu veľké peniaze, objavujú sa aj podvody a škandály. Franco Oliva z ministerstva zahraničných vecí, ktorý mal v tom čase dozerať na projekty v Somálsku, hovorí: „Ani jeden z nich nepriniesol pozitívny výsledok.“ (Ilaria Alpi: L'ultimo viaggio, TV Movie 2015). Studne, ktoré sa tu kopali, boli bez vody, a umelohmotné silá na obilie sa roztápali na slnku. Nikoho to nezaujímalo. Išlo len o to investovať peniaze
Ilaria nesedela na hotelovej izbe a nečakala na tlačovky ako iní novinári, ale snažila sa čo najbližšie dostať k miestnym obyvateľom. Obchádzala nemocnice, utečenecké tábory, školy, väznice a dediny. Rozprávala sa najmä so ženami. Práve tie boli pre ňu vzácnym zdrojom informácií. Od nich sa dozvedela o záhadných rybárskych lodiach, ktoré talianska strana poslala Somálcom. Na palube však chýbali chladiace boxy na uskladnenie úlovku. Ľudia, čo na lodiach pracovali, tvrdili, že boli plné zbraní.
Začiatkom deväťdesiatych rokov bolo Somálsko na pokraji bankrotu a nikto nebol ochotný predávať zbrane na dlh. Krajina musela niečo ponúknuť. Napríklad možnosť „upratať“ na svojom území toxický a rádioaktívny odpad za bezkonkurenčne nízke ceny. Ilaria zachytila stopu a začala na prípade pracovať.
20. marca 1994, keď už bolo jasné, že všetky humanitárne akcie v krajine zlyhali, a novinári sa z Mogadiša hromadne vracali domov, Ilariu zavolali k telefónu. Vzápätí nasadla do auta a spolu s kameramanom sa vybrali k hotelu Amana za zelenou líniou. Bola to pasca. Pred budovou ich zasiahla spŕška výstrelov. Ilaria Alpi a Miran Hrovatin zomreli.
Na mieste nešťastia sa nedostavila polícia ani žadny zástupca Talianskej republiky. Telá boli rýchlo premiestnené na vojenskú loď a následne prepravené do vlasti. Spolu s nimi aj ich osobné veci. Cestovné tašky dorazili do Talianska s porušenými zámkami. Chýbali kazety aj zápisníky.
Ilaria bola pochovaná na cintoríne Flaminio v Ríme, nikto nenariadil súdnu pitvu. Aj keď tajné služby hneď v deň atentátu poslali do Talianska správu, kde písali o cielenej poprave namierenej proti konkrétnym osobám, komande cvičených zabijakov a dobre naplánovanej operácii, tieto riadky sa na strane adresáta záhadne stratili. Začalo sa hovoriť o lúpežnom prepadnutí. Jednoducho boli v nesprávny čas na nesprávnom mieste.
Vyše roka sa vyšetrovanie nikam nepohlo, až kým sa v júni 1995 na polícii v Udine neprihlásil Somálčan žijúci v Taliansku s informáciami o objednávateľoch aj vykonávateľoch atentátu. Tvrdil, že za likvidáciou talianskej novinárky stojí vysoký politik a majiteľ lodí na prepravu zbraní, a streľali dvaja somálski policajti, z toho jeden bol spolupracovníkom CIA. Prípad mohol smerovať k rozuzleniu. V júli 1997 však prokuratúra v Ríme odobrala prípad vyšetrovateľom v Udine a pridelila ho rímskym kolegom. Začala sa séria zahmlievaní a zavádzaní, ktorá dodnes neskončila.
Minsterstvo zahraničných vecí poslalo do Somálska veľvyslanca Giuseppe Cassiniho, aby zozbieral informácie a dôkazy o dvojnásobnej vražde televíznych pracovníkov. Napriek tomu, že diplomat nebol ani vyšetrovacím sudcom ani policajtom, za pár mesiacov dokázal nájsť kľúčového svedka tragickej udalosti. Volal sa Gelle a tvrdil, že dokonca pozná jedného z útočníkov. Išlo o Hasni Omara Hassana, ktorý sa v tom čase zhodou okolností nachádzal práve v Ríme. Mal svedčiť o neľudskom zaobchádzaní príslušníkov talianskych ozbrojených síl so somálskym obyvateľstvom. Namiesto toho bol obvinený z vraždy novnárky a kameramana. Gelle sa zatiaľ vyparil. Nikoho nezaujímalo, kam dôležitý svedok zmizol. Že bude chýbať na pojednávaní, na dôležitej konfrontácii. Hassan prehlasoval, že je nevinný. V deň atentátu bol 200 kilometrov od Mogadiša. Mal priateľov, ktorí mu to mohli potvrdiť. Napriek tomu bol odsúdený na 26 rokov.
Kolegovia novinári tejto fraške neverili, rodičia Ilarie Alpi boli zhrození. Nielenže pravda nevyšla najavo, ale za smrť ich dcéry bude sedieť nevinný človek.
V roku 2004 vstúpila do hry politika. Vznikla parlamentná komisia, ktorá sa mala prípadom zaoberať. Dvadsať poslancov, tridsať päť odborných poradcov a dvesto svedkov malo vniesť do prípadu svetlo. Výsledok?
Skupina uzvrela vyšetrovanie s tvrdením, že išlo o prepadnutie s tragickým následkom. Predaj zbraní a nelegálna likvidácia odpadu na somálskej pôde sú iba holým výmyslom. Nadôvažok, novinárka sa nevenovala nijakej investigatívnej práci, ale bola v krajine „na dovolenke“ (Carlo Taormina, predseda parlamentnej komisie).
Všetci kolegovia už mali tohto cirkusu plné zuby a rozhodli sa pátrať tam, kde ostatní zlyhali. Redaktorka investigatívneho programu RAI3 Chi l´ha visto Chiara Cazzaniga našla po roku v Birminghame korunného svedka, po ktorom sa pred osemnástimi rokmi zľahla zem. Gelle priznal, že svedectvo bolo zinscenované. Dostal peniaze, aby svedčil proti Hassanovi a potom ho odpratali do Británie. Ak by si to rozmyslel, hrozila jemu aj jeho príbuzným v Somálsku pomsta. A tak vravel, ako mu prikázali.
Hassan bol po 16 rokoch väzenia prepustený na slobodu. Po celý ten čas mu bola nablízku matka Ilarie, ktorú dnes volá „mama Luciana“. Navštevovala ho, písala na súdy a vybavila mu dokonca vychádzky a prácu mimo väzenskej cely.
Aká je však pravda, ktorú Ilaria a Miran zistili pri svojej poslednej ceste? Prečo všetko to zahmlievanie, obetovanie nevinného človeka, podplácanie svedkov a zosmiešňovanie? Na jednej strane politici, prokuratúra a tajné služby a na druhej strane zúfalá matka (otec medzičasom zomrel) a nahnevaní kolegovia novinári.
Ilaria pred poslednou cestou do Somálska navštívila sudcu Felice Cassona a informovala sa na nelegálny obchod so zbraňami so zapojením tajných služieb. To chcela na obrazovkách zverejniť. Jej kolegovia šli preto tiež po tejto stope.
Ako uvádza správa OSN o porušení embarga na zásobovanie Somálska zbraňami, dva roky pred atentátom dorazila do krajiny loď so zbrojným nákladom. Zbrane pochádzali z Poľska a pôvodne mali byť darom pre lotyšskú armádu. V prístave Liepãja pri Baltickom mori však vyložili len malú časť a zvyšok smeroval do Somálska. Na transakcii bol zainteresovaný aj Monzer al-Kassar. Rovnaký scenár sa mal zopakovať v marci 1994. Išlo o veľkú zásielku zbraní. Ďalšia správa OSN hovorí o 5-tisíc kusoch pochádzajúcich z USA. Čosi tu ale nesedelo. Rovnaký počet zbraní totiž poslala americká strana do Somálska oficiálne s požehnaním kongresu. Prečo tieto zbrane figurujú na zozname nelegálnych obchodov? Loď, ktorá mohla náklad prevážať, sa totiž v Somálsku nezastavila, ale smerovala do Iránu. Panuje podozrenie, že zbrane napokon skončili v Chorvátsku, kde v tom čase zúrila občianska vojna.
Ilaria mala v čase smrti pri sebe lístok s telefónnym číslom na americkú firmu, ktorá obchodovala so zbraňami. Prokuratúra v Udine pracovala s verziou, že za vraždami stojí Somálčan Hassan Ibrahim Addow, pracovník polície a pravdepodobný spolupracovník CIA.
Bývalý člen ´ndranghety Francesco Fonti potvrdil, že Somálsko bolo cieľovou stanicou pre nelegálnu likvidáciu nebezpečného odpadu.
Počas 24 rokov sa prípadom zaoberalo osem prokuratúr a štyri parlamentné komisie.
„Už nehľadám spravodlivosť, chcem len poznať pravdu,“ hovorí Luciana Alpi, matka mŕtvej novinárky. Jej kolegovia pátrajú ďalej.
