Mal to byť jedinečný projekt. Vodná elektráreň zásobujúca energiou rozsiahle oblasti. Unikátny príklad toho, ako človek, podmaniac si prírodné sily, prispieva k pokroku a blahobytu krajiny. Aspoň taký bol zámer. Megalomanská stavba vyrástla na toku rieky Vajont v rovnomennom údolí v talianskych Dolomitoch pri meste Belluno. Hrádza vysoká takmer 262 metrov a objemom 168 miliónov kubických metrov mala byť jednou z najvyšších na svete. Jej úlohou bolo zabezpečiť elektrickú energiu a zásoby vody pre priemyselné regióny na severe krajiny - Miláno, Turín, Benátsko - a to aj v obdobiach sucha, keď rieka Pád trpela nedostatkom vody.
Prvé projekty pre stavbu hrádze sa objavili už pred vojnou, s prácami sa začalo roku 1957. Miestni obyvatelia neboli výstavbou nadšení. Mnohí sa museli vysťahovať zo svojich domovov, ďalší len s nevôľou pozerali na betónové monštrum rastúce z údolia medzi skalami. Na druhej strane stavba priniesla do chudobnej oblasti množstvo nových pracovných príležitostí. Takmer každý dospelý muž našiel prácu okolo výstavby vodného diela.
Projekt ohromných rozmerov však vzbudzoval aj obavy. A to nielen medzi obyčajnými ľuďmi, ale aj medzi odborníkmi. Medzi prvými posudkami sa objavili aj také, ktoré upozorňovali na nestálosť podložia svahu. Hoci miestni obyvatelia nemali znalosti z geológie a fyziky, vedeli, že hora Toc, ktorá mala udržať objem nádrže, je nestabilná. Vyskytovali sa tu časté zosuvy pôdy. Veď napokon aj samotné meno „Toc“ značí v miestom dialekte „narušený“ či dokonca „hnilý“. V hre však boli veľké peniaze, a tak stavba napriek varovaniam pokračovala ďalej.
Prvé problémy sa objavili so skúšobným napúšťaním hrádze roku 1960. Už pri výške hladiny 650 metrov nad morom došlo k prvým eróziám svahu. Nešlo pritom o bezvýznamné zosuny, ale o 800-tisíc kubických metrov zeminy, ktoré zrútiac sa zo svahu, vytvorili vlnu o výške 10 metrov. Všetko naoko vyriešili drobné kozmetické úpravy projektu. Na väčšie zásahy už neboli financie. Hoci riziko tušili takmer všetci, nedalo sa cúvnuť. Bola by z toho medzinárodná blamáž a miliardy lír vyhodené do vzduchu.
Riziká však nebolo možné ignorovať, a tak na žiadosť hlavného projektanta Carla Semenzu, zhotovili roku 1960 model priehrady, aby otestovali následky prípadného väčšieho zosuvu pôdy. Výsledky boli uspokojivé, aj pri najhoršom možnom scenári, ktorý vzali do úvahy, by nedošlo k preliatiu hrádze a konštrukcia by ostala neporušená. Výška vlny by dosiahla nanajvyš tridsať metrov, takže sa nebolo čoho obávať. Kopec Toc bol naďalej monitorovaný a na radu odborníkov sa začalo so znižovaním hladiny na 600 metrov n. m. Zosuv sa tak nakrátko podarilo stabilizovať.
Blížil sa však čas kolaudácie, kedy mal dielo prevziať štátny energetický podnik Enel, a tak sa priehrada začala opäť napúšťať až do výšky 715 metrov n.m. Tak zneli podmienky zmluvy. Ľudia žijúci v okolí i bezprostredne pod priehradou už boli s nervami v koncoch. Plnenie nádrže sprevádzal okrem zosuvov aj hluk padajúcej zeminy a kameňov. V zemi sa objavovali veľké trhliny, nasledovali otrasy, ktoré dosahovali až štvrtý stupeň Richterovej stupnice. Enel, ktorý priehradu prevzal, sa usiloval zabrániť panike. Vydal zákaz vstupu na narušené územie a praskliny na cestách promptne opravoval. Do všetkého sa nakoniec obuli médiá, najmä miestna novinárka Tina Merlin, píšúca pre denník Unità. Jej ľavičiarska orientácia však poslúžila ako zámienka na diskreditáciu a novinárka sa nakoniec ocitla pred súdom za šírenie poplašných správ. Len svedectvá desiatok miestnych obyvateľov jej pomohli vyhnúť sa trestu. Napriek neustálym uisteniam o bezpečnosti projektu sa mnohí ľudia z oblasti odsťahovali. Tí, čo na priehrade pracovali, však nemohli domovy opustiť. Nemajetní ľudia nemali kam odísť a starousadlíci sa zasa nechceli vzdialiť z rodných obcí.
Deviaty október 1963 bol v mestečku Longarone deň ako každý iný. Väčšina trávila večer doma alebo v krčme, kde sledovali zápas Ligy majstrov medzi Realom Madrid a Glasgowom Rangers, keď zrazu nastala tma a zdiaľky bolo počuť mohutný hluk. Ľudia vyšli na ulicu zistiť, čo sa deje. Nad priehradou sa blýskalo. Boli to výboje zo strhnutých elektrických rozvodov. Zdvihol sa čudný vlhký vietor, ktorý naberal na sile. Do údolia sa valila smrť. Do štyroch minút tu neostal kameň na kameni.
O 22.39 sa z vrchu Toc odtrhlo 270 miliónov kubických metrov zeminy, zosuv bol dlhý dva kilometre. Za dvadsať sekúnd sa praktický celé úpätie hory veľkou rýchlosťou zrútilo do vody. Následkom bol otras a tri prívalové vlny, ktoré sa rozliali po okolí. 25 miliónov kubických metrov vody strhlo so sebou všetko, čo stálo v ceste. Vlna o výške 250 metrov najskôr zasiahla obce Erto a Casso ležiace nad priehradou a potom sa cez hrádzu dovalila 80-kilometrovou rýchlosťou na mestečko Longarone. Zmes vody, hliny, skál a trosiek pohltila všetko, čo jej stálo v ceste. Ničivú silu tlakovej vlny prirovnávajú odborníci k výbuchu atómovej bomby. Zahynulo okolo dvetisíc ľudí. Odhady sú nepresné, polovica tiel sa totiž nikdy nenašla.
Vláda vyslala na miesto katastrofy vojsko. Záchranári a novinári mali pred očami obraz apokalypsy. Mnohí z tých, ktorí asistovali pri záchranárskych prácach, o tom dodnes nedokažu hovoriť. O záchranu totiž už nešlo. V údolí zaliatom bahnom len prehrabávali trosky a vyslobodzovali mŕtve telá alebo ich časti. Tragédii sa ale dalo zabrániť. Ďen pred katastrofou signalizovali monitorovacie zariadenia, že svah hory sa zosúva. Kompetentní kontaktovali ministerstvo opisujúc situáciu ako mimoriadne kritickú. Zodpovedný úradník však poslal list obyčajnou poštou. Na ministerstvo dorazil 16. októbra. Na trhlinu, ktorá doslova rástla pred očami, počas dňa upozorňoval aj strážnik na hrádzi. Niekoľkokrát telefonoval na vedenie Enel-u, no to odmietlo vydať príkaz na evakuáciu.
Premiér Giovanni Leone po návšteve postihnutej oblasti sľúbil, že vinníci budú potrestaní. Napokon sa však práve on postavil do čela skupiny obhajcov Enel-u a Sade (zhotoviteľ stavby), zastávajúc tézu, že tragédia sa nedala predvídať.
Vyšetrovanie zabralo štyri roky a sprevádzali ho politické a ekonomické tlaky. Sudca Mario Fabbri sa pre podozrenie z neobjektívnosti rozhodol ustanoviť novú komisiu, ktorá mala preskúmať okolnosti katastrofy. Nikto z talianskych odborníkov na geológiu nebol ochotný prijať miesto v komisii až na jedného odvážlivca. Nové testy a simulácie zosuvu pôdy ukázali, že nešťastie sa dalo predvídať. Paralelne s vyšetrovaním justičných orgánov prebiehalo aj vyšetrovanie zo strany vlády. Tentoraz s negatívnym výsledkom. Išlo o prírodnú katastrofu, ktorú nikto nemohol predpovedať.
Proces sa konal v 700-kilometrov vzdialenej Aquile. Pre pozostalých bolo nesmierne náročné cestovať na každé prelíčenie. Deň pred začatím súdu spáchal stavbyvedúci Mario Pancini samovraždu. Na záver procesu roku 1971 stáli pred súdom len dvaja obvinení. Alberico Biadene, vrchný inšpektor pre dohľad nad stavbou, a Francesco Sensidoni, člen kolaudačnej komisie. Verdikt znel – päť rokov pre Biadeneho a tri roky a osem mesiacov pre Sensidoniho. Vo väzení skončil napokon len Biadene. Po roku a pol ho pre dobré správanie prepustili na slobodu.
Pozostalí boli odškodnení smiešnymi finančnými čiastkami. Napríklad peňažnú náhradu za stratu rodiča plnoletej osoby vyčíslili právnici približne na dnešných tisíc eur, stratu jediného dieťaťa na dve tisícky, stratu súrodenca na 600 eur.
Hrádza Vajont je dodnes šiestou najvyššou hrádzou na svete. Betónová konštrukcia odolala mnohonásobne väčšej sile vody, pre akú bola naprojektovaná. Týči sa medzi skalami ako memento pre tých, čo by ešte niekedy chceli vybabrať so zákonmi prírody. Zvyšok je len roky trvajúca nespravodlivosť a hanba. A poučenie, že hoci sila prírody môže byť zhubná, ľudské ego a moc peňazí majú dlhotrvajúcejšie ničivé účinky.
