Deň prvý - zoznamovací
Naša výprava pozostávala z jedného indického vodcu a troch indických nosičov, keďže horský priesmyk bol kvôli terénu a snehu pre somárikov neschodný. Blbý pocit z toho, že nám ľudské bytosti nesú ťažké batohy a my pekne po pánsky (keďže agentúra si netrúfla riskovať nechať naše európske pľúca niesť ťažké batohy do vyššej nadmorskej výšky, na akú sú zvyknuté, a my sme si zasa netrúfli variť päť dní v ešuse z indických ingrediencií), bol kompenzovaný cenou, ktorú si za to vypýtali a ktorá nás stála takmer polovicu plánovaného indického rozpočtu.
Hneď z rána sme sa zabavili na mene jedného z našich nosičov - Prabhat, čo v preklade znamená niečo podobné ako „dobré ráno". A súčasťou zoznamovania sa bol aj príbeh plánovanej svadby vodcu. V septembri sa žení so ženou, ktorú videl za 4 roky cca šesťkrát. Svadbu si vraj dohodli sami, ale každé rande im musia schváliť rodičia. No a tí, čo sa týka schvaľovania, veľmi štedrí nie sú. V Indii láska hory neprenáša, rodičia prenášajú lásku.
láska v Himalájach
noc prvá
Deň druhý - mokrý
Vďaka tomuto treku sme objavili novú príchuť vody. Chalani nám ráno prevárali vodu do fliaš v hrncoch, v ktorých sa predtým varilo a nemali sa, samozrejme, kde dôkladne umyť, čo dopadlo takzvanou údenou vodou. Chlpy na rukách sa nám zježili pri každom glgu a zaprisahali sme sa, že ak to bude čo i len trochu možné, nasledujúce dni budeme vodu radšej filtrovať. No a v znamení tekutín sa niesol celý deň. Krátko po obede sa strhla prvá a jediná búrka počas našich 5 dní. Vo výške niekde medzi 3100 a 3500 m.n.m. s padajúcim ľadovcom o veľkosti a sile malých kamienkov, ktorý kvalitne zabolel pri každom dopade na pršiplášť, a s hrmobitím a blýskaním sa tak blízko nad hlavou to vôbec nebola zábava.
po búrke
Bilancia dvojhodinovej búrky: ako jediní, ktorí prežili bez ujmy na zdraví alebo suchom oblečení, sme boli v noci dobrovoľne vyhostení z jaskyne, kde spali všetci ostatní.
romantika v jaskyni
Vyspali sme sa v stane, na skale, hneď vedľa vchodu do jaskyne.
noc druhá
Naša výprava ako jediná na druhý deň pokračovala ďalej. Večera v jaskyni pri sviečkach mala náznak atmosféry praveku.
a varí sa večera
Opatrná otázka, či naši chalani pijú alkohol, sa skončila olizovaním sa všetkých zúčastnených po našej zdravotnej domácej vínovici. My sme v rámci dobrých vzťahov obetovali vzácne posledné glgy, ktoré nám mali vystačiť na celý trek a na oplátku sme dostali prísľub, že ako revanš ochutnáme o pár dní indickú domácu. Ako sa neskôr ukázalo, ani jedno z toho za to nestálo.
Deň tretí - náročný
Najnamáhavejší, ale ako to zvyčajne býva, zároveň najkrajší z piatich dní. Budíček 5:00, o 6:00 sme už kráčali strmo hore k oblakom po skalách, aby sme 10:00 prešli horský priesmyk Indahara pass (4300 m.n.m.) v indických Himalájach.
Indahara pass (4300 m.n.m.)
hinduistický oltár
Cestou nás na snehu (v Himalájach sa nedávno skončila zima) v polotopánkach, tesilákoch, starých košeliach a sakách predbiehala skupinka pastierov, ktorí si hore niesli zásoby jedla vo vreciach previazaných šnúrami, ktoré boli zároveň ramennými popruhmi na nosenie vriec. Po tom, čo si hore vynesú jedlo, sa vrátia po ovečky a kozenky a vysoko, ďaleko prečkajú obdobie dažďov strážením pasúcej sa zveri.
pastieri na výstupe
Z passu nás čakali 3 hodiny prudkého klesania,
schádzame
čaká nás šmýkačka
z čoho sa napokon vďaka snehu vykľula celkom príjemná šmýkačka.
niekedy aj nebezpečná
Menej príjemné boli prechody cez rieky, ktoré síce ešte boli v úsekoch prechodu zamrznuté, ale vidiac pár metrov pred prechodom vodopád bolo ťažké predpokladať, ako hrubý ľad pod nami ešte je. Vodca sa síce tváril ako majster sveta, ale ak sme sa niečomu v Indii naučili, tak neveriť Indom.
noc tretia
Jediným narušením dňa boli tentokárt moje žalúdočné problémy, aby sa nepovedalo, že som z Indie odišla „nasucho". S odstupom času sme ich pripísali práve spomínanému obetovaniu našej domácej v prospech ostatných večer predtým. Vlado to mal v tých autobusoch podstatne nepríjemnejšie, nepríjemnosť mojich „komplikácii" spočívala iba v tom, že som sa vďaka nim na treku s piatimi chlapmi stala ako jediná dáma paradoxne najnechutnejším členom zostavy. Najmä keď som ich uprostred zábavy na snehu musela poprosiť, aby sa na tom prázdnom bielom svahu zviezli čo možno najrýchlejšie čo najnižšie a neobzerali sa pri tom. Keď má človek tak 10 sekúnd na to, aby si v tých podmienkach (skalnatý terén cestou hore, ostrý hrebeň a čistý snežný svah cestou dole) našiel miesto a stiahol gate, hanba musí ísť bokom. Len dúfam, že deň po nás sa nikto nešmýkal. Mohol by sa nepríjemne prekvapiť, aké poklady sú ukryté pod snehom. Že s Vladom pred sebou nemáme už vôbec žiadne tabu, svedčí fakt, že sme cestou hore vo výške 4000 m.n.m. simultánne vykladali nadbytočný náklad cca meter od seba, keďže mňa nepustil ďalej čas a Vlada terén. Našťastie v mieste, kde sme v tú noc spali, tiekol horský prameň. Keď som sa v ňom na tajňaša umývala, cítila som sa ako v starom slovenskom filme pri predstave, že sa na mňa niekde z kríkov dívajú štyri páry indických očí. Hoci po tom, čo v ten deň videli a počuli, už ťažko mali potrebu „dozvedieť sa" o mne viac... No a pár slovenských očí ležal hore kopýtkami v stane s úpalom, tváriac sa, že má smrteľnú chorobu, ktorej do rána podľahne. Veru, vedel Pán Boh, prečo rozhodol, že Eva bude rodiť, keď chcel vidieť nejaké ľudské potomstvo. A tak som ja s rovnakým úpalom a ešte k tomu s hnačkou musela ešte aj okolo toho môjho Adama behať.
Deň štvrtý - lenivý
Pass a okolnosti s ním súvisiace nás skolili natoľko, že pohodová a pomerne krátka trasa bola pre nás na druhý deň nadľudským výkonom.
pohľad späť
Chamba valley
mega strom
To by vysvetľovalo, ako sa mi podarilo nabrať si do vibramov koziu bobku... Inak, kozy tu lezú po takých strmých svahoch, že aj tatranské kamzíky by oči vyvaľovali. A aby sa vyhli výškovej chorobe, zastrihávajú im uši.
kozenka
Vrcholom dňa bola návšteva indickej chajdičky v odľahlej osade na druhej strane Indahara pass, v údolí Chamba.
mlátenie obilia
a preosievanie
Veľmi príjemná rodinka nás pohostila posväteným jedlom (naše žalúdky síce zaváhali, keďže jedlo bolo servírované priamo z rúk indickej babičky do našich, v tom okamihu tiež nie práve najčistejších, rúk, ale neodolali sme),
dostávame posvätené jedlo
najsilnejšou vodnou fajkou, akú sme kedy fajčili
a neposvätenú fajku
a najslabším domácim páleným, aké sme kedy ochutnali. Naše hašlerky urobili dojem, hoci väčší dojem som na 72-ročnú indickú babičku urobila ja. Pripomínala som jej jej ďaleko žijúcu dcéru a okrem toho sa nevedela spamätať z toho, že vyzerám ako dieťa a že načo ten môj bratranec také dieťa ťahal do hôr. Ťažko povedať, či ju viac šokoval môj vek alebo skutočnosť, že môj „bratranec" je mojím manželom. Každopádne sme si padli do oka a po tom, čo si babička grgla od srdca na celú izbu tak, že trafila našu hranicu medzi pobavením sa a zľaknutím sa, padla do oka aj Vladovi.
Keďže indické ženy sa dosť výrazne zdobia nielen šperkami,
indické nohy
ešte aj babička mala prstienky na nohách a obrovský pearcing na oboch nosných nozdrách. O množstve náramkov a výrazných náušniciach nebudem ani písať. Jednu takú onáramkovanú Vlado zachraňoval v jednom z našich autobusov, keď si zobliekla sveter a tých 20 náramkov, čo mala na ruke, jej zostalo zaseknutých v rukáve. Vlado sa ponúkol, že jej pomôže, a tak jej ich jeden po druhom z toho rukáva vyťahoval. Čakali sme, či nedostane od jej manžela jednu vzduchom chladenú, ale napodiv dostal iba radu do života, že to má robiť opatrne. Od babičkinej nevesty som vyfasovala červený tilak medzi oči
takmer ako člen rodiny :)
a vyfasovala by som aj komplet indický make-up, nebyť mojej hnačky, ktorá ma prinútila nečakane a veľmi rýchlo utekať z príjemnej spoločnosti do neďalekého, síce rovnako príjemného lesíka, ktorý pre mňa ale bude nie veľmi príjemnou spomienkou. Detaily nie sú publikovateľné, ani podstatné, každopádne som sa už v príjemnej spoločnosti cítila nepríjemne, a tak sme slušne poďakovali za prijatie a pohostenie a odišli do hinduistického chrámu, v ktorého prístavbe sme v tú noc spali. Keď sme sa vrátili, bol akt obetovali kozy v chráme, ktorého sme sa dobrovoľne nezúčastnili, už takmer na konci.
obetný oheň v chráme
noc štvrtá
Keď sa všetci zúčastnení vytratili, naši chlapci vytiahli fľašu tej 20% domácej pálenej. Vlado zhodnotil, že máme radi svoj zrak, a tak sme dopriali chalanom a smutne skonštatovali, že hodnota tej našej starej známej zdravotnej bola ďaleko vyššia ako hodnota tohto síce exotického, ale predsalen nechutného moku.
Deň piaty - dramatický
Dramatické správy na mňa čakali hneď zrána. Vladovi sa v noci nechcelo ísť vykonávať malú potrebu za osadu (záchody tu boli nikde a všade...), a tak ju vykonal do plastovej fľaše, ktorú sme ráno použili na naberanie vody z miestneho zdroja a následne sme ju z tejto „urinofľaše" filtrovali do ďalších. Naša prvá úspešná urinoterapia. Ale treba povedať, že pri predstave príchute údeniny vo vode, som bez komentára poslušne pila.
Posledný deň mal byť iba 8km zostup do civilizácie, odkiaľ sme mali chytiť autobus do nejakej dediny, odtiaľ do mestečka Chamba a odtiaľ nočný autobus do Dharamsaly pri McLeod Ganj.
po tomto sme schádzali
pohľad dole
a odtiaľ ideme
Človek mieni, India mení. Autobus do dediny nešiel už 10 dní kvôli rekonštrukcii cesty, a tam sme absolvovali ďalších 7km po rozbitej ceste, aby sme sa jeepom dostali do dediny, kde sme sadli na autobus do Chamby.
cesta z Chamba valley
Sedadlá pri emergency exit opäť raz neveštili nič dobré. Hneď, ako sme vyšli z dediny, sa všetci cestujúci zvedavo dívali z útesu, 150m dolu do rieky. Na otázku, čo tam dole je, som dostala odpoveď: „Auto!". Padnuté auto. Trochu viac, ako sme potrebovali vedieť pred 4-hodinovou cestou serpentínami - na jednej strane vytŕčajúce skaly, na druhej strmé, hlboké útesy. Po našom návrate domov, na Slovensko, sa práve v týchto miestach podobne zrútil do útesu preplnený indický autobus.
Pár kilometrov ďalej nás zastavila zápcha z dôvodu zosuvu pôdy. Vďaka nemu sme vymenili autobus za taký, ktorý išiel priamo až k Dharamsale, čo pre nás znamenalo namiesto noci v autobuse, noc v posteli „doma" v McLeod Ganj. Ale nebolo to zadarmo... Boli sme prvým autobusom, ktorý prešiel po naozaj núdzovej úprave zosuvu pôdy.
núdzová úprava zosuvu pôdy
Trpko som oľutovala, že som si to neprešla peši, lebo na tom malom úseku to chvíľu vyzeralo, že sa autobus rozhodoval, či padne do skál alebo z útesu. Čo sa vlastne napokon šofér rozhodoval počas celej cesty. Šialená jazda piráta vodiča, ktorý vyberal zákruty tak, ako by ich vybrať nechcel, bola po minuloročnej Bolívii naším najväčším vybátim sa na ceste. Dobrodružnú povahu šoféra musela preklínať aj cca tretina indických žien v autobuse, keď visiac z okna veselo grcali za každou zákrutou, kedy to vyzeralo, že sme práve vyleteli z cesty alebo urvali kus skalnej steny, trčiacej do cesty.
mnohým bolo v autobuse nevoľno...
Šperky-nešperky, v tej chvíli sme si boli všetci rovnako bezmocne rovní. Bezmocne rovní s Indmi sme si boli v tom čase bohužiaľ už aj zanechávaním pachových stôp - s hrôzou sme zistili, že nám podpazušia voňajú po kari...
Neviem síce ako, ale Vladovi sa podarilo na malú chvíľu zaspať. Naozaj iba na malú, lebo na najbližšej zákrute vyletel zo sedačky a ocitol sa v polohe drepiac v uličke - ešteže reflexy zafungovali. Viac oka nezažmúril, radšej sa zabával natáčaním cenných videí na mobil. K indickým cestám treba dodať, že majú dopravnú značku, na ktorej je nakreslená trúba, prípadne je trúba namaľovaná priamo na skalách pred zákrutou. V oboch prípadoch to znamená - „trúb ako divý". Kedy je treba trúbiť, učia Indov v autoškole. No a aby toho nebolo málo, každý nákladiak, kamión, autobus má vzadu viditeľne napísané „blow horn" = „zatrúb".
keď predbiehaš, trúb
Keď je treba predbehnúť, stačí dať ruku na klaksón a čakať, kedy sa šofér pred vami uvedomí a doslova uprace z cesty. Treba však dodať, že jediní prekvapení sme v tejto cestnej premávke boli my.
Prekvapením letiacim z okna bolo pre okoloidúce auto banánová šupka, ktorú Vlado odhodil tak nešikovne (alebo trefne??), že dopadla rovno na predné sklo šoféra. A prekvapením pre Indov bola aj Vladova štikútka pri obede po prvej lyžici pikantného. Ozval sa taký hrôzostrašný zvuk a Vladom myklo tak silno, že všetci Indovia prestali dýchať, až ja som svojim smiechom uvoľnila atmosféru. Keďže sme s Vladom už čo-to pikantné pojedli, bolo mi jasné, že to nie je žiadny smrteľný zvuk.
typické indické thali
Záver
Trek bol napriek všetkým zážitkom famózny, splnil účel a predčil očakávania. Dokonca aj kámoš monzún dokázal, že je fakt kámoš. Deň po našom príchode z hôr sa spustil leják a ďalšie 3 dni sme oblohu nevideli. Takže sme si po krásnom slnečnom treku začali naplno užívať krásny upršaný McLeod Ganj a ponorili sme sa do tajov tibetskej kultúry.
