Tak sme si šli splniť americký sen. Vystúpili sme na LAX, čakali na kufre a dýchali ťažký vzduch, ale! Boli sme v Meste Anjelov a to bolo podstatné, už nás nič iné nezaujímalo. Ani to, kde budeme bývať, ani to, kde budeme robiť, ani to, z čoho budeme žiť.
Tu je len pár vecí, ktoré som sa naučila za posledných 8 mesiacov (jasné že je toho viac, ale neviem či to niekoho až tak zaujíma ;) ) ...
1.) Prežiť v cudzine- Áno, ísť do Ameriky je "vekšia frajerina jak prejsť Dobšinský kopec", a ešte väčšia frajerina je sťahovať sa viac ako 4x v 5miliónovom meste s 23kg kufrom, nemať auto, poznať tam dvoch ľudí a mať obmedzený rozpočet.
2.) Heslo "V núdzi spoznáš priateľa" je pravdivé - a na nezaplatenie. Boli sme tri. Vďakabohu. Kto nezažil, nepochopí, kto to zažil, vie, aké dôležité je mať niekoho, "who got your back", keď stojíte o 11 večer s kufrom v Hollywoode a nemáte kam ísť a ešte ste aj chudobnejší o 100 dolárov (to keď nás viac - menej okradli). Vtedy sa oveľa jednoduchšie sedí na obrubníku, opretý o plece toho druhého.
3.)(len postreh)V Amerike chutí všetko inak a majú podivné vynálezy- kola je sladšia, chlieb je sladší, maslo je slané, tí, ktorí sú leniví roztopiť si maslo v hrnčeku, si môžu zakúpiť v plechovkách už roztopené maslo, ktoré si tak-či- tak musia minimálmne zohriať, čiže je to vlastne dosť nepraktické, byť lenivým. Neviem či tam, alebo všeobecne.
4.)Ako funguje karma- Až do leta 2014 som sa nijako extra špeciálne nezamýšľala nad karmou. Vždy som si to vysvetľovala nejak tak, že sa isté veci nedajú vysvetliť a že to tak asi má byť. Potom som objavila jednu knihu a začala som si všímať veci okolo seba. Nič špeciálne. Pre tých, ktorí su zvedaví, kniha sa volá "Ako si správne želať" a napísal ju chlapík menom P.Frank (ktorý mimochodom neodpisuje na maily). Nechcem byť z tých ľudí, čo čítajú motivačné knihy a potom to odporúčajú všetkym príbuzným a kamarátom. Ja len, že to asi naozaj funguje. A keď som si začala všímať tie veci okolo, videla som, že sa tým ľuďom okolo mňa začalo vracať to, čo rozdali.
5.)Všetko má svoj čas, ale nič netreba robiť na poslednú chvíľu- Som učebnicový príklad človeka, ktorý dlho a rád a opakovane prokrastinuje. Niekto to volá lenivosť, ja to nazývam hibernácia. Jasné že sa mi to potom nevypláca a už som si aj x-krát povedala, že všetko budem robiť v predstihu. Toho roku som si povedala, že v predstihu odovzdám záverečnú prácu, ešte pred letom sa dám do formy a začnem si hľadať stáž už teraz, koncom zimy. Len aby ste vedeli, včera som zjedla pol pohára nutelly a namiesto štátnicovej literatúry som čítala Hitchcocka. A keď som si šla dať banán, bol ešte zelený. Čo z toho plynie? Že všetko má svoj čas!
