Stála som na zastávke a čakala na nechodiacu električku. Pozerala som striedavo raz na hodinky a raz na ľudí, ktorí prechádzali okolo mňa. Keď tu zrazu som zahliadla objekt a správne zvolená hudba v ipode tomu dala ešte viac dramatickejší efekt.
Známa veta, ktorú počuť na každej stanici :,, Dhoobry ťéň, johoooj phaani zlaatha, debate dhajake drobne?" sa objavila aj tentoraz. ,,A čo sú podľa vás drobné?" smelo som sa opýtala. Odpoveď ma dojala :,,Tha éévro.. dvee". Fíha, pomyslela som si. Voľakedy koruna, teraz euro.
Pani bola neoblomná. Snažila sa o nejaký marketingový ťah. ,, Jháá vam vyveščím, dajce ruku ". Asi som nevyzerala dosť presvedčená o jej schopnostiach, preto náruživo začala objasňovať, ako sa dostala k remeslu. Vzhľadom na to, že jej chýbali štyri predné zuby, bolo ťažko rozumieť, ale čo- to som zachytila.
,,Moja mama me mala, ke mala šeešatšeis roky..", začala svoj životný príbeh. Poviem vám, z toho čo som vyrozumela, tak cesta k jej vešteckej kariére bola zdĺhavá a vyčerpávajúca, ale túžba po splnení sna bola asi silnejšia, ako samotná tŕnistá cesta. Kým rozprávala, ja som si ju dôkladne obzrela. Nie jeden módny návrhár by zaplakal, nie jeden módny guru by sa potešil.
Keď dokončila príbeh o tom, ako vlastne zistila, že je veštica, navrhla mi obchod storočia. Návrh, že za to, že som jej sympatická, mi "vyveščí ľem za dzešec evra", ma dojal natoľko, že som sa ponúkla, že jej vysvetlím, ako zaujme ľudí. Myslím, že môj 15-minútový monológ o tom, že na úvod by bolo vhodné promo a prvé veštenie zadarmo, aby si získala klientelu, úplne odignorovala, pretože po trpezlivom čakaní na mňa zagánila a vyhúkla :,, Thak theda mi nedháš evvvro?? joooohoooj.. by si shorela u pekľe, ty k**** lakoma.."
Kým som sa stihla spamätať zo strašného prekliatia, už som počula vedľa seba staré známe :,,Dhoobry ťéň, johoooj phaani zlaatha, debate dhajake drobne?" . A už to šlo..
Veru tak, žraloky číhajú aj na suchu ..
