Manželstvo je posvätný zväzok dvoch milujúcich a milovaních partneroch. Už nie sme v tej chvíli, Ja a Ty, ale MY. Sme jedna duša a jedno telo. Stávame sa nerozlučnou nitou, ktorú ťahame spoločne za jeden koniec.
Ako zmeniť náš život?
Každý človek je tvorcom vlastného šťastia. To, že nedokážeme urobiť jeden druhého šťastným, tak to nás veľakrát deprimuje a privádza do zúfalstva. Po čase si uvedomíme, že sme niekde zlyhali. Prestali sme ťahať za jeden koniec, upustili sme z neho. Nechali sme všetko, len na svojho partnera, ktorý ťahá i za nás. Vzdávame sa všetkej zodpovednosti, ktorá nám pripadla. No ako tomu dnes hovoríme,,sme slobodní, ako vták". Možno na čas nám to vyhovuje, no však prídu chvíle aj smútku a veľkého žiaľu. Zostali sme úplne sami. Prišli sme o partnera, ktorého sme na začiatku nesmierne milovali a verili v to, že nám to vydrží až do smrti. Podotýkam, veľkým zlyhaním u človeka, je to, že sa vzdáva akéhokoľvek boja. Ako sami viete, manželstvo nie je prechádzka ružovou záhradou. Ako sa povie, tí silnejší vyjdu kedykoľvek z neho so ztýčenou hlavou. Prečo? Lebo sa za žiadnych okolností nevzdávajú, ale práve naopak bojujú z lásky a pre lásku.
Bojovať za lásku značí vytrvať a zotrvať v tom posvätnom zväzku v každom čase, na každom mieste a v každej chvíli nášho života.
Bojovať z lásky je uvedomenie si, že z láskou nikdy neprehráme boj, lebo ona všetko zmôže.
Ak by sme bojovali za lásku a z lásky, tak verte, že náš život, by bol omnoho krajší.
Každý človek, nech je v akomkoľvek veku, tak potrebuje nie len dostatočne cítiť lásku svojho partnera, ale je aj potrebné to počuť. Slová vyslovené z lásky milovanej a milujúcej osobe.
AKO MILOVAŤ SVOJHO MANŽELA A DETI ?
Môj partner má prisť každú chvíľu z práce domov, no ja už nedočkavo čakám na jeho príchod. Teším sa, keď ho zbadám vo dverách a hneď k nemu bežím s úsmevom na tvári a s objatím. On, aj keď vysilený a unavený z práce pomaly kráča do kuchyne, lebo ho pochytil hlad. No čo zbadá? Rozžiaria sa mu oči, pretože vidí romanticky prestretý stôl z ozdobenou horiacou sviečkou a zacíti príjemnú vôňu chutného jedla. Je to nečakané a neobvyklé v našej domácnosti. Je víkend, no môj partner ide zas do druhej práce, aby sme sa mali lepšie. Robí to práve pre mňa a pre moje deti. Aké šťastie, že je tak usilovný a myslí na nás. Má deň voľna, no on pracuje v záhrade a okolo nášho domu. Chce čo najviac stihnúť. Naše deti sa hrajú v izbe, no môj partner si nájde čas i na nich a zahrá sa s nimi. Ako sa na nich milo pozerá, keď deti priam pohľadom a úsmevom žiaria, lebo sú s oteckom. Na druhý deň, máme obaja voľno, tak som vymyslela pre deti program. Pripravila som pre nich prekvapenie v podobe zábavy. Ja spolu s manželom sa veľmi tešíme na ich reakciu. Do poslednej chvíle o ničom nevedeli, až kým sa neobliekli do futbalového dresu. Mojí chlapci miluju šport, ku ktorému patrí aj futbal. Ako sme spoločne sadli do auto, oni s prekvapením a s vtipnými poznámkami smerovali ku mne v zmysle: mami aj ty si s nami zakopeš?.Ja som sa v malej dušičke svojho vnútra pozasmiala,, lebo čo nie je, môže byť". Môj partner, len s úsmevom na tvári prehltal vybuchy smiechu, aby náhodou niečo neprezradil. Prišli sme k ihrisku a ja som začala pomaly,ale iste trpnúť. Mala som chuť, spraviť spiatočku, ale už som nemohla vycúvať kvôli svojmu mužovi a deťom. Znovu som nadobudla odvahu a spolu s nimi som kráčala k bránkam. Chlapci, len tak pokukovali po mne a čakali čo sa bude diať. Dala som si chrániče na nohy a ruky, aby náhodou som nezlomila nejakú tu kostičku. Natiahla som si rukavice a s čupiacou polohou som čakala na prílet lopty. Poviem vám pravdu, začali mi trpnúť nohy, pretože som v nehybnej polohe žrebca čakala kým sa chlapci preberú zo šoku, ktorý som im pripravila. Nakoniec, ten najstarší pribehol ku mne a skríkol,, mami, na čo ešte čakáš"? Nejako som neporozumela jeho otázke, veď som mala pocit, že som pripravená na boj s loptou. Najmladší z chlapcov mi povedal,,mamka, daj si dole slnečne okuliare a obzri sa za seba". Počúvla som ho, a čo vidím. Lopta už bola v bránke, asi mi trochu tienili moje okuliare. Tak som sa pousmiala a manžel s chlapcami sa začal smiať. Napokon rozdelili sme sa do družstva a začali sme hrať naplno. Už som nebola v bránke, ale som zaujala útočnú polohu. Prekvapujúco som si všimla, že bránka je prázdna, tak som zdychčaná a s úsmevom na tvári utekala k bránke dať ,,gól". A aj sa podarilo. No so zármutkom na tvári vám musim oznámiť, že mi bolo povedáne, že som trafila nie do súperovej ale do našej bránky. Ešte sa mi treba veľa učiť. Ku koncu zápasu, som začala naberať švih, a aj sa mi začali prihrávky napokon dariť. Predsavte si, že deti mali z tohto nášho spoločného zápasu obrovskú radosť. Celou cestou o tom rozprávali, hlavne o vtipných zážitkoch. Ale, čo už, veď aj o tom to je. Ako sme prišli domov, najedli sme sa do popuku a uložili sme deti spať. Ako som prikrývala svojich chlapcov, ten najmladší mi zašepkal,, mamka si najlepší hráč a brankár, môžeš mi zajtra hodiť podpis na tričko?" . S úsmevom pod noštekom som mu bez váhania prikývla, objala som ho, pobozkala a uložila spať. Prišli po chvíli moji rodičia, tak sme sa aj s nimi zabavili o našom spoločnom výlete,v ktorom som ako vždy, hrala hlavnú rolu ja. Môj muž,ako obykle v ten čas sa obliekal na hokejový zápas, ktorý bol na zimnom štadióne. Nebol hráčom, ale ho to bavilo pozerať sa z bezpečného miesta, ktorou je lavica na priebeh zápasu. Poprosila som svojich rodičov, či by zostali pri deťoch. No oni so šibalstvom v očiach mi zašepkali,, bude to romantika"?Myslím si aká romantika, pri chlapsom zápase, ale riskal som to. Išli sme peši, cez mesto, lebo štadion nebol ďaleko. Chytila som ho za ruku, ako kedysi za dávnych čias. On mi pohladil líce. Pozastavili sme sa, pritisok si ma k sebe a zašepkal mi slová:,, si tá najúžastnejšia a nalepšia žena a matka na svete, milujem ťa". Neviete ako v tej chvíli som sa cítila, doslova ako,, v siedmom nebi".
Vtedy som si uvedomila, že stačí tak málo z mojej strany, aby som vytvorila tú najkrajšiu atmosféru v mojej rodine. Mojim životom nie sú domáce práce, potulky s priateľkami, kariera, alebo rôzne skrášlujúce salóny,ale práve môj milujúci manžel a moje krásne deti. Bez nich, by môj život, prestal byť životom. Oni sú mojou rodinou, ktorú by som za nič na svete nevymenila, pretože aj napriek nezhodám v nej, vždy si dokážeme prepáčiť a znovu a znovu sa doslova zamilovať.
AKO MILOVAŤ SVOJU MANŽELKU A DETI ?
Moja manželka stále vyvára dobroty mne aj deťom, nie preto, že by to bola jej povinnosť, ale preto, že nás má rada. Keď skončí zapne práčku a pustí sa k žehleniu, no v ten moment myslí na ďalšie veci, ktoré musí stihnúť za ten krátky čas. Nedá mi len tak sa prizerať ako pracuje, no odídem od televízora, noviny odložím a pozriem sa, či netreba vyvesiť prádlo, aby som ju nejako odbremenil. V drese je kopec neumytého riadu po našom obede, no ona sa pripne k umývaniu a ja s úsmevom na tvári sa líškam popri nej, s handrou v ruke, aby som jej pomohol. Moja milovaná nemá síce žiaden sviatok, ale ja mám tu chuť jej ho urobiť, kúpením kvietka. Na druhý deň pracuje 12h denne v práci. Mám v práci krátky deň a preto zavolám starým rodičom,aby si oddychli a nešli po naše deti do školy. Ja ich vyzdvihnem, nie len preto, že by som ich odbremenil, ale, aby som s nimi trávil viac času. Som s deťmi sám doma, tak zasadneme za stôl a pri pohári džusu ma deti obohacujú svojími vtipnými zážitkami, ktoré prežili v škole. Je dosť hodín, tak, aby som stihol ísť trochu s nimi aj na vzduch sa prevetrať, tak ešte musíme dokončiť domáce úlohy a skontrolovať ich, aby sme neboli na nič viazaný. Moje deti sú šikovné a usilujú sa pri písaní úloh, lebo som im dal motiváciu, ktorá ich burcuje dopredu. Zatiaľ kým oni píšu a učia sa, ja sa snažím urobiť v dome poriadok, lebo je ako po výbuchu. Pozriem do chladničky a vidím, že je navarené na týždeň. Dostanem nápad, čo tak moju manželku prekvapiť nejakou maškrtou. Síce, nie som šefkuchár, aj to málo, čo je v hrnci dokonale pripálim. Ale, snaha sa najviac cení. Deťom sa môj nápad úplne zapáčil, tak ideme spolu na vec. Vymyslel som niečo jednoduché, aby náhodu sme nevyhoreli a neocitli sa na titulnej strane novín. Netúžim po takomto uznaní a sláve, ved stačí mi,keď to najviac ocení moja partnerka. Deťom som rozdelil prácu pri pečení , najstarší mieša v hrnci zmes, mladší tvaruje srdiečka z cesta a najmladší robí ochutnávku a olizuje všetko, čo sladko chutí, aby náhodou sme na niečo nepozabudli. Sme zohratí tím, každý pracuje ako mu sily stačia, no však vidím, že tie koláčiky dostávajú aj identifikovateľný tvar, ktorý sa dá z diaľky aj rozoznať. Chuť to má dobrú, veď stále sa prizerám, že nejako rýchlo cesto mizne. Deti su už hladné ako vlci, veď po takej dlhej a ťažkej šichte, kto by nie. Už vidím ako so zavretými očami si naberajú vločky z mlieka a veľakrát si netrafia do úst z únavy, ktorú vynaložili ako aj ja. Čo ma teší, že nemusím im pred spaním čítať žiadnu rozprávku, lebo sú take zaspaté z dnešného dňa, že ich len po jednom kuse odnášam do postele. Už len spočítam kus po kuse, či naozaj niekto nechýba, či som na niekoho nepozabudol. Pobozkám ich na čelo a prikryjem ich perinou. Idem sa umyť, no predtým sa pozriem do zrkadla a zlaknem sa svojho výzoru. Moje vlasy sú ako po prežití 2. sv. vojny,tvár mám zamúčenú podobnú maske mojej manželky, oči sú tak maličké, že ich musím podopierať zápalkami, aby sa nepozatvorili. Som totálne vyčerpaný a vysilený, tak už o 20.00h som spolu s deťmi zaľahol. No s dobrým pocitom v srdci, pretože som všetko stihol, to čo som si naplánoval a aj malý darček v podobe srdiečka, ktoré sme pripravili pre našu maminu, aby sa potešila. Samozrejme urobil som jej radosť, veď ako by nie, keď som tvrdo a bez prestávky spolu s deťmi na tom pracoval.
Nechápem, ako naša mamina môže toľko vecí stihnúť za jeden deň (deti, varenia, žehlenie, upratovanie, záhrada, nákupy a atď)...a ešte ktomu sa aj stihne prikrášliť. Má toho dosť, no ja nie? Možno menej ako ona, lebo ja sa starám veľakrát o seba o svoje potreby ako je kúpenie cigariet, novín,dostatok plechoviek piva v chladničke a atď.
Aj keď sú to nepotrebné veci, musím ich mať.Môžem upustiť od týchto vecí a starať sa naplno aj o svoju rodinu. Nie len v dni sviatočné, alebo, keď dostanem dobrú náladu, ale v každú chvíľu. Aj napriek tomu, že tento deň ma veľmi vyčerpal, ale prekonal som svoje schopnosti a konečne po dlhej dobe som sa priprel aj ja k zodpovednosti detí, manželky a aj domácnosti.
Teraz môžem povedať, že som skutočný starostlivý manžel, hrdý otec svojích detí, milujúci a milovaní muž, ktorý prekonal samého seba.Tým som dokázal nie len sebe, ale aj svojej rodine, že môj post manžela a otca mi právom patrí. Praktizoval som svoju teóriu a ona mi išla v ústrety a nakoniec som to dokázal a verte, či nie konečne po dlhej dobe som naozaj šťastný so svojou rodinou.
Vážim si dostatočne svojho partnera a dávam mu to aj patrične najavo? Alebo beriem všetko, ako jeho povinnosť, ktorú nesmie zanedbať.
Skúsme sa aj v tejto chvíly zamyslieť nad tým, či aj ja prispievam k nášmu štastiu. Alebo neustále ho za niečo karhám a s ničim nie som spokojná(ý).
Možno si neuvedomujeme, aké máme veľké šťastie, že máme tak skvelého, dobrého, milujúceho partnera v jednej osobe. Práve on je našou celoživotnou oporou, bútľavou vŕbou, tichým poslucháčom, je s nami v dni radostné, ale aj smutné, dokáže nás povzbudiť, poradiť, usmerniť.Žije s nami a pre nás. Nikdy nás neopustí, je s nami v každej chvíly a za každých okolností čo nás postretne.
Ak to budeme nie len dostatočne vnímať, ale sa aj podľa toho správať, verte, že život, ktorí vedieme bude prerastať a kvitnúť a nikdy nevyhynie a nezanikne. Pretože aj my každým dňom prikladáme ruku k nášmu šťastiu a tým plnohodnotným a harmonickým životom milujeme milovaného, ktorý nás robí šťastným po všetkých stránkach nášho života.
