Mauzóleum je Národnou kultúrnou pamiatkou Slovenska. Zbiehajú sa k nemu dve aleje tují, ktoré predstavujú nádherný dendrologický klenot a unikátne dielo záhradnej architektúry v strednej Európe. Chránený areál je súčasťou Náučného turistického chodníka Zlatými Moravcami.
Pietnu spomienku na posledného potomka talianskeho šľachtického rodu zorganizoval Spolok pre záchranu kultúrneho dedičstva našich predkov a Spevácka skupina Zlatomoravčianka.
O živote Viliama Migazziho a rodine Migazziovcov, ktorá počas svojho pôsobenia v Zlatých Moravciach bola veľkým prínosom pre mesto a bývalú Tekovskú župu, porozprával regionálny historik Marián Tomajko. Migazziovci pochádzajú z prekrásneho kraja Slnečného údolia švajčiarskych Álp, ktorými preteká rieka Adar. Prvý z tohto rodu, ktorý pôsobil v Zlatých Moravciach bol viedenský kardinál Krištof Bartolomej Anton Migazzi, viedenský arcibiskup, Vácovský biskup, vyslanec španielskeho kráľa Ferdinanda VI. a legát pápežov Klementa XIII., Benedikta XIV. a Pia VI.
Po vymretí Paluškovcov v roku 1779, kedy sa majetok rodu dostal pod kráľovskú korunu, do eráru, cisárovná Mária Terézia ho darovala donášnou listinou kardinálovi Migazzimu. Pre domínium mesta Zlaté Moravce, do ktorého patrilo 14 obcí, získal od cisárovnej jeden milión zlatých. Ako majorátny pán mesta prestaval od základov farský kostol sv. Michala archanjela a pričinil sa o stavby a prestavby vyše 100 kostolov. Patrili k nim aj stavby nemocníc, sirotincov a domovov pre starých kňazov. Z lásky k mestu a ľudu prideľoval pôdu chudobným.
Gróf Viliam Migazzi, Tekovský župan, poslanec snemu, nositeľ rádu sv. Štefana, svetského patróna farského kostola a ďalších kostolov Tekovskej župy, zakladateľ sirotinca, predseda Uhorského rybárskeho zväzu, predseda Karpatského spolku turistov so sídlom v Dolnom Smokovci a predseda národného zhromaždenia za okres Zlaté Moravce sa narodil 20. februára 1830 v Bratislave.
Na mieste kde nič nebolí, v záhrade vysadenej ľudskými telami, kde každá duša má svoj kľud. Hrdo sa vypínaš a nedáš zabudnúť minulosti dávnej Moraveckej otčine na posvätnej hrude, ktorá nikoho z nás neminie. Ako len očaril si moju dušu po toľkých rokoch, nestratil si šarm v tebe zhovárali sa stáročia ľudia s Bohom, Božiu lásku v tebe cítenú Kristián Paluška a kardinál Migazzi pri tebe sedával, hoc malý nie si a predsa nenápadný sv. Michala chrám.
I keď už nezdobia ťa vzácne maľby ani zlatom sa neblyštíš, pár vzácnych svätých obrazov a pred oltárom kríž a predsa atmosféra katedrály krčí mi kolená, za maličký okamih čo pobudli sme v tebe naša duša akoby znovu bola zrodená.
Koľko prosieb a modlitieb vypočul si tvoj kameň? Koľko krát vyslovil kňaz na konci amen ? Aké sú tajomstvá v každučkej praskline, čo všetko tebou prešlo? Kto koho miloval a kto bol na vine? O odpustenie, kto koho v tvojich útrobách prosil? Koľko bolo pokorných a kto sa hrdo nosil? V mojom srdci túžba horí, buď zachovaný z úcty k tím, čo pri tvojej stavbe boli, pre ruky ktoré ten kameň lámali na slávu tých, čo základy kopali pre všetkých, ktorí i dušu dali kameňu, pre Ducha čo v tebe vládne pre krásu tohto kraja, zostaň naveky bránou raja.
V kultúrnom programe Anna Kiššová predniesla básničku od Evy Rysovej, (upravenú M. Tomajkom) k uplynulému výročiu Kostola sv. Michala, ktorého patrónom bol gróf Viliam Migazzi.
Po krásnom vystúpení Speváckej skupiny Zlatomoravčianka, Marián Tomajko prečítal starý dokument kongregačnej listiny Tekovskej župy. Pre návštevníkov podujatia bola pripravená aj malá výstavka starých historických fotografií rodiny Migazzi.
Výber z obsahu starého dokumentu kongregačnej listiny Tekovskej župy napísaný pred 125 rokmi. Gróf Viliam Migazzi zomrel 28. augusta 1896 po dlhotrvajúcej ťažkej chorobe vo svojom kaštieli v Zlatých Moravciach. O jeho verejno-prospešnej činnosti sa stretávame na každom kroku, ale tu pred jeho katafalkom, čo postavila pieta, sa musíme ešte zastaviť, aby sme po jeho smrti dôstojne spomínali a hodnotili. V 19. storočí bol v dôsledku svojej vernosti činný v rade župy Tekov vynikajúcim synom. Župa mala čo do talentu, jasnosti a ubehnutej životnej dráhe aj väčších rodákov, ale ani jeden nebojoval za jej práva tak, ako gróf Viliam Migazzi.
Bol šľachtického pôvodu s aristokratickou výchovou, ktorá bola vzdialená od cítenia národa a svoje pohnútky nadobudla zvrchu. Buduje ducha vlasteneckej vytrvalosti, bázňou jeho uplatnenia s jeho obdivuhodným praktickým cítením. Nezablúdil do cudzej sféry, zostal doma vo vlasti. Župa bola základom a bol jej verný až do smrti. Získal si dôveru verejnosti, bol prístupný každému z Tekova, výchovnou školou mnohým synom župy a aristokratom bez toho, že by mal pojem o pýche. Bol šetriaci, ale aj štedrý, jeho dobročinnosť natrafila vždy na vhodnú chvíľu a mala primeranú mieru bez toho, aby sme o tom vedeli.
Záležitosti župy, ktoré riadil Gróf Viliam Migazzi, pravdivo sú zapísané v protokole Tekovskej župy. Pomáhal utláčaným v biede a bol verný kráľovskej korune. Najväčšiu časť svojho života strávil v severovýchodnej rožnej sále na prízemí zlatomoraveckého kaštieľa v tzv. biliardovej izbe, kde sa tvorili dejiny Tekovskej župy v druhej polovici 19. storočia a kde žiaľ uzatvára jej dejiny ako posledný člen rodiny Migazzi z Walu a Sonnenthurmu. Táto rodina získala príslušným zákonom v roku 1764 významné osobnosti cirkví, ako bol kardinál Migazzi.
Viliam Migazii odpočíva so svojou manželkou v mauzóleu, ktorý dal postaviť v neorománskom slohu z kamenných kvádrov. V jeho interiéri stoja dva sarkofágy z čierneho mramoru, aby uchovali telesné pozostatky v popole. Pamiatka grófa Migazziho nie je však odkázaná na kameň, nepominie plynutím času, bude večne živá v piete v srdciach tých, ktorých mal rád a ktorí mali rad jeho a na neho si spomenuli. Jeho pamiatka zostane požehnaná.
125. výročie úmrtia Viliama Migazziho fotocopyrightantonkaiser
