Z denníka skautíka:
V sobotu ráno 6:50 vyrážame z reštaurácie Havran v Smoleniciach. Dnes sa koná 39. ročník zimného prechodu Čiernou skalou. Trasu poznáme z minulého roka. Vedie zo Smoleníc cez jaskyňu Driny na Čiernu skalu. Potom cez Kršlenicu do Plaveckého Mikuláša, Mokrou dolinou na Mon Repos. Po červenej značke na Klokoč až po Uhliská. Okolo Kolovrátku po modrej, cez cyklotrasu a následne po zelenej do Lošonca a Jahodníka. Posledný úsek je v lese nad Smolenickou Novou Vsou. Ideme po asfaltke dedinou, ktorá sa ešte len prebúdza do soboty. Je rezko. Z ulice odbáčame a ideme hneď v lese do kopca. Dávame mu pocítiť, že sme plní síl a len tak ľahko sa nevzdávame.
Po ôsmej hodine máme za sebou 5 kilometrov. Kráčame blatom do kopca po žltej značke na Čiernu skalu. Slnko je už nad obzorom a pekne nasvecuje okolitú prírodu. Dnes sme už videli, ako dokáže postupne zaliať les svojím jasom. Stúpame my, stúpa aj teplota a slnko hore na vrchol. Vtáky už ohlasujú príchod jari. Sem tam počujeme za sebou hlasy diaľkoplazov, ktorí tiež prišli na pochod. Je dosť blata po lese, takže si každý z nás hľadá optimálnu cestičku. Minulý rok tu bolo veľa snehu, miestami by sme potrebovali nesmeky (návleky na topánky, ktoré sme vtedy nemali), dnes je to hlavne o tom, aby sme sa príliš nezablatili.
O deviatej sme pod vrcholom. Strácame spodný výhľad na skalu. Je to už len kúsok, avšak asi najťažšia časť cesty. V lese je príjemne ticho. Nefúka, len štebotajú vtáky. No nič, po malej pauze ideme ďalej až na vrchol.
9:30 sme na vrchole. Máme za sebou 9 kilometrov. Trochu fúka, ale je príjemne slnečno. Stretáme viacerých turistov účastných na pochode. Okolo prešla jedna bežkyňa s dvomi psami. Cez ďalekohľad pozorujeme Alpy. Sú ďaleko, ale pritom tak blízko na dosah.
Pri klesaní po žltej vidíme mesto Senica a kúsok zo Záhoria. Tento rok neschádzame dole do Plaveckého Mikuláša, aby sme si ušetrili čas. Na jednej strane škoda, že neuvidíme Kršlenicu, ale na druhej strane sa nemusíme až tak ponáhľať, aby sme prišli ešte za svetla. Kráčame k ďalšej našej méte na ceste - na vrchol Klokoč.
O pol jedenástej prechádzame okolo poľovníckej chaty Mon Repos. Máme za sebou 12 kilometrov a celkom dobre sa nám ide. Čakajú nás ešte mnohé kilometre do cieľa.
Je tu tak dobre. Predjarné slnko robí svoje. Dobre, že sme dnes išli. Zajtra, keď bude pršať celý deň, bude dnešok veľmi príjemná spomienka. Vyplašili sme 3 danielice. Jedna z nich bola albín. Preutekali rýchlo okolo nás, vybehli po kopci hore a stratili sa nám z dohľadu. Popritom všetkom, všetkej tej divočine, stúpame na Amonovu lúku. Je to posledná zastávka pred Klokočom. Sme 14 kilometrov od začiatku.
Klokoč. Pre mňa jeden z najkrajších vrchov v Malých Karpatoch. Máme za sebou 15,5 kilometra. V diaľke vidíme rozhľadňu na Veľkej Homoli nad Modrou. Zase vidíme Alpy a za hranicami vrtule. Pozorujeme slnkom zaliate naširoko rozprestierajúce sa lesy. Čakajú na ďalší prídel jarného slnka, aby sa v nich prebudil spiaci život.
Pred 25. kilometrom obdivujeme Rybáreň Parina. Niektoré rybníky sú chránené sieťkami. Na informačných tabuliach sme sa dočítali, že je to ochrana pred volavkami. Pokračujeme po náučnom chodníku Majdán. Hore nad nami lieta predátor. Ideme po asfaltke do Lošonca. Potok popri nás veselo tečie. Odkedy jeho vody opustili vodnú nádrž Parina, naberajú na sile.
Tridsiaty kilometer sme prešli po zelenej značke v lese pred Lošoncom. Museli sme sa vyhýbať veľkému bahnu na ceste. Slnko už na nás svieti nejasne. Počujeme pílu z dediny. Podľa máp máme 5,6 kilometra do cieľa k autu. O piatej večer by sme mali byť pri ňom.
O piatej večer sme pred reštauráciou Havran a ideme si pre diplom. Sme po desiatich hodinách chôdze a máme za sebou 36 kilometrov. Tieto dva posledné ročníky pochodu sú neporovnateľné. Kým sme minulý rok potrebovali návleky na topánky a veľa trpezlivosti pri hľadaní schodnej cesty v snehu, tento rok sme si užívali slnko skoro celú dobu a hľadali v lese prvé známky hlásajúce príchod jari.
Dĺžka túry: 36 km
Dátum: 10. 2. 2024
