Autorom knihy Mainské lesy je americký filozof, spisovateľ, básnik, zememerač a prírodopisec Henry David Thoreau. Za svoj krátky život, zomrel ako 44 ročný na tuberkulózu, napísal niekoľko básní, esejí a prírodopisov, kde rozoberá rôzne životné témy popri tom, ako je v srdci prírody. Jeho najznámejšie literárne diela sú Týždeň na riekach Concord a Merrimack a Walden alebo život v lese. Mnohí z nás ho poznajú aj na základe citovaných výrokov, ktoré majú svoju hĺbku. Tak som sa dostal k nemu aj ja a chcel som spoznať autora v jeho knihe Mainské lesy.
Kniha je rozdelená na tri časti, v ktorých sa venuje trom rôznym výpravám do divočiny štátu Maine, ktorý je 39. najväčší štát USA. Leží na hranici s Kanadou a obmýva ho Atlantický oceán. Taktiež má prezývku Štát borovíc.
Prvá výprava bola na najvyšší vrchol štátu Mount Katahdin (v knihe spomínanej Ktaadn) Zaujímavé je, že išli veľkú časť cesty proti prúdu rieky Penobscot a po sieti rôznych jazier. Iba posledný úsek cesty išli pešo. Plavili sa v batteau. Je to stredne veľká loďka poháňaná pádlovaním. Niekedy ju spúšťali po lane dole vodopádom, inokedy museli rýchlo bez zastavenia prejsť perejami.
Podľa rozprávania autora by si človek mohol myslieť, že je Ktaadn veľmi vysoká a nedobytná hora. Na mapách som našiel, že má ,,len" 1606 metrov. Sněžka v Čechách má o 3 metre menej. Ale na tú dobu a pri tej výbave to musel byť veľký výkon, keďže si cestu na samotný vrchol museli hľadať sami, pretože v tých časoch tam bola len divočina bez turistických značiek.
V druhej výprave sa plavili k jazeru Chesuncook, kde chceli loviť losy. Do mesta Greenville išli dostavníkom (s kanoe na streche) a odtiaľ už po vode jazera Moosehead. Zaujímavé je, že autor spomína cestu, ktorá vedie do jednej zátoky jazera, ktorá bola výlučne prejazdná iba v zime. Aby sa dalo dostavníkom po nej prejsť, museli sa nerovnosti pokryť hustým snehom.
Kým doplávali k jazeru Chesuncook, zastrelili losa, ktorého postupne spracovali. Autor sa následne zamýšľa nad právom na život a nad duševným bohatstvom, ktoré môžeme načerpať zo samoty v prírode.
Tretia výprava sa nesie v duchu plavby po rieke Alllegash a východnom ramene rieky Penobscot. Okrem jeho spoločníka išiel s nimi aj Indián Polis, vďaka ktorému získa Thoreau rôzne informácie o tamojších lesoch a zručnostiach, ako v ňom prežiť. Veľkú časť plavby už absolvoval či už v prvej alebo v druhej výprave. V tejto sa najviac priblížil k hraniciam s Kanadou.
Prírodovedec Thoreau je na cestách aj kvôli tomu, aby spoznával prírodné zákonitosti aj rastlinné a živočíšne druhy. Prišiel do lesa nie ako učiteľ, ale ako žiak. Preto mal zo sebou aj pomôcky na tvorbu herbára. V knihe sa nachádza veľa latinských názvov rôznych druhov zvierat a rastlín. Skúsil som si dať niektoré do Googlu a musím povedať, že niektoré druhy boli zaujímavé. Viaceré sú u nás už zdomácnené, ale pôvod majú v Severnej Amerike.
V knihe sú taktiež veľakrát spomínané názvy riek, zvierat a rastlín v indiánskom jazyku. Hlavne v druhej a tretej výprave, pretože celú cestu išiel s Indiánom. Predovšetkým tretia výprava je popretkávaná indiánčinou, pretože Indián kmeňa Penobscotov Polis bol okrem výborného lovca a zálesáka aj vzdelaný.
Mne osobne sa kniha čítala ťažko. Podľa mňa to bolo spôsobené tým, že ju autor písal v polovici 19. storočia a zatiaľ som z tohto obdobia veľa nečítal. Autor v nej používal veľa umeleckých prostriedkov na opísanie prírody.
Aby ste mali predstavu, ako ,,jednoducho" autor vyjadruje svoje myšlienky, pridávam ukážku z knihy - je to jedna veta:
„Nejprve jsme urazili několik desítek stop proti proudu Aboljacknagesicu, neboli „řeky v otevřené krajině", přivázali jsme batteau ke stromu a vyrazili po severním břehu přes spálenou zemi, nyní částečně zarostlou mladými topoly a různými křovinami, ale zanedlouho jsme říčku - v místě, kde měla na šířku kolem padesáti až šedesáti stop - překročili po uvízlých kládách a po kamenech, což byl způsob, jakým sa dala přejít téměř kdekoliv, a ihned jsme sa pustili směrem k nejvyššímu vrcholku přes nejméně míli dlouhou, stále ještě poměrně otevřenou a celou dobu pozvolna stoupajíci krajinu“.
Celá kniha sa vyznačuje menšou mierou poetickosti a filozofických úvah, ale vnemy a zážitky z prírody Thoreau vyjadruje tak pôsobivo, že čitateľ po prečítaní Mainských lesov pri najbližšej prechádzke lesom bude inak vnímať padajúci strom alebo spev vtákov. Už teraz na sebe pozorujem, že môj čas strávený v prírode nie je taký všedný ako doteraz. Je tam toho toľko čo pozorovať. Len záleží na mojom vnútornom zraku.
