A pritom to bol človek, ktorý sa celý život trápil a robil, radoval sa i smútil, odpúšťal i hneval sa, žil a miloval. A teraz je už neznámy a zabudnutý. Vynára sa otázka, aký malo vlastne význam, že žil? Nie je všetko len „vanitas vanitatis" (márnosť nad márnosť)? Ale predsa nie. Zmyslom ľudského bytia je láska. V nej skvie význam ľudského pokolenia a jeho veľkosť.
Pouvažujme teda troška o láske. Definícia lásky nás teraz až tak zaujímať nemusí. Teraz si všimneme to, čo je pre nás v živote dôležité a potrebné, teda o prejavoch lásky a jej pôsobenie v tomto svete.
Láska oslobodzuje človeka. Je to tvrdenie, ktoré môžeme kľudne vysloviť ako axiómu, teda ako výrok, o ktorom sa nepochybuje. Kto skutočne miluje, ten to vie. Láska človeka oslobodzuje od egoizmu, teda od sebectva. Pretože všetko zlé v našej ľudskej spoločnosti pochádza z egoizmu. Pri skúmaní pôvodu zla vždy dôjdeme k egoizmu. Egoizmus či už osobný, rodinný, skupinový, politický, národný, štátny ... alebo egoizmus zločincov, vrahov, zlodejov, .... Egoizmus malý s bežnými spormi, ale aj egoizmus veľký s ťažkými konfliktami a ešte ťažšími následkami. Za každú cenu presadiť svoj názor a nárok, svoj záujem, svoju požiadavku a ignorujúc pri tom pravdu a spravodlivosť. Dostať a získať, čo chcem, bez ohľadu na objektívne skutočnosti a následky. To je egoizmus.
Láska naozaj oslobodzuje od egoizmu. Ale neoslobodzuje každá láska - lebo sú rozmanité podoby a druhy lásky. Oslobodzovať dokáže len láska agapé a caritas. Formy lásky amor a eros sú formy lásky erotickej, zmyselnej a vedú k egoizmu, pretože predmet svojej lásky chcú mať len pre seba. Táto podoba lásky zvyčajne vyúsťuje len do lásky pohlavnej, do telesnej rozkoše, teda do sexuálneho styku. Tam táto láska nachádza ukojenie a naplnenie svojho cieľa. Aby láska prešla do lásky agapé, teda šťastnej duchovnej lásky, pravej lásky, ktorá by mala byť prítomná najmä v manželstve, je potrebná prítomnosť zmyslu pre étos, mrav, mravnosť.
Julien Grenn svojho času riekol: „Sexualita je jeden z prirodzených darov, ktoré sme dostali od Boha." No nie každý tzv. sexuálny styk, ako sa to hocikedy povrchne a ironicky vraví, je prejavom lásky. Často ide len o obyčajné ukájanie neovládaného pohlavného pudu, ktorý pôsobí ako prirodzený prostriedok na zachovanie rodu. Rovnako sa prejavuje pri zvieratách ako pri ľuďoch, v podstate tam niet nejakého rozdielu. Ide o lásku zvieraciu (pričom nechceme uraziť zvieratá). Najvýraznejším prejavom takejto pudovej takzvanej „lásky" je prostitúcia. Tu sa láska kupuje a predáva a na jej existencii majú rovnaký podiel viny muži aj ženy. Onen styk nemá nič spoločné s láskou. Ale sem patrí aj verejne propagovaná voľná láska, čiže živočíšna, kde ničím neobmedzený pohlavný styk sa považuje za samozrejmosť, za prednosť životného štýlu moderného človeka. Stačí sa len pozrieť na televízor, či prečítať noviny alebo časopis a vidíme, ako z každej strany je citeľný vplyv na rozvrat morálky, ako éros vytláča agapé, pretože egoizmus sa snaží potlačiť všetko ostatné. Vidíme ako sa menšina snaží vnucovať svoj nezdravý a nemorálny liberálny životný štýl väčšine. A vynára sa otázka, či nejaká celebrita z novín alebo televízie nám má byť vzorom!? Máme prebrať jej štýl? A prečo by to takto malo byť? A čím je ona, že vnucuje ostatným svoje hodnoty, ktoré ťažko nazvať hodnotami? Je tiež pozoruhodné, že súčasní autori, režiséri, herci necítia nijakú morálnu zodpovednosť. Veď kto pozerá televíziu, vie o čom je reč.
Pozrime sa aj na ďalšiu formu lásky. Caritas je latinský názov lásky súcitu a porozumenia za každých okolností, lásky úprimnosti a zhody, bez pretvárky. Inak povedané - „In omnibus autem caritas"- vo všetkom láska. Caritas je vyšší stupeň lásky a jej spoločník je vždy étos, mrav, mravnosť ako prejav dobrého, zodpovedného, mravného konania. Etický, mravný zákon v nás, do ktorého zahrňujeme aj mravnosť v sexualite a ktorý obdivuje aj Immanuel Kant vo svojom známom výroku: „Dve veci ma napĺňajú stále sa vzrastajúcim obdivom. Hviezdnaté nebo nado mnou a mravný zákon v nás." A tento mravný zákon tvorí základ.
Forma lásky caritas veľakrát chýba medzi manželmi, v rodine, zamestnaní, spoločnosti, politike a vo vzťahu medzi ľuďmi vôbec a nielen medzi ľuďmi, ale aj medzi národmi, štátmi. Jej absencia znamená ľahostajnosť, neúctu, pohŕdanie, znevažovanie, povýšenectvo, nenávisť, teror, tyraniu, totalitu, rasizmus, vojnu...
Ak sa manželské spolužitie uzatvára iba na základe pôsobenia erosu, čiže ak ide len o vášeň a náruživosť, keď sa partneri „idú zjesť" od lásky, tak takýto zväzok môže skôr či neskôr viesť k rozpadu. Prerastie do nedôvery, žiarlivosti, vyprchá láska, kedy sa už sebou nabažia a vedie to aj napokon k nevere. Pretože budovať vzťah len na erotike a vášní je ako stavať dom na piesku (takýto dom, aj keď je spočiatku možno krásny, časom popraská a rozsype sa.) V takomto vzťahu chýba odpúšťajúca a obetavá caritas a dôverujúca a nenáročná agapé. A chýba aj étos, teda zmysel pre mrav, ktorý caritas a agapé má sprevádzať. Niekedy nemusí byť spontánny, dakedy sa k tomu treba prepracovať rozumom.
Tu treba spomenúť, že aj taký slobodomyseľný T.G. Masaryk, vyslovil morálnu zásadu: „jeden muž a jedna žena na celý život."
A čo je teda vlastne tá agapé? Niečo sme už o nej naznačili. Agapé, to nie je láska požadovačná, egoistická, sebecká, žiarlivá, ale je to láska darujúca, láska dokonalá, láska bez hraníc a bez konca. Agapé je láska, ktorá nezištne pomáha v utrpení niesť kríž života, naozajstná láska kresťanská. Caritas a agapé sa dopĺňajú a splývajú. Mohli by sme povedať že je to láska nadpozemská, láska nebeská. Je to práve tá láska, o ktorej apoštol Pavol v Prvom liste Korinťanom tak krásne napísal nasledujúce slová: „Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal.
A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol.
A keby som rozdal všetok svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo.
Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.
Láska nikdy nezanikne." (1Kor 13, 1-9)
Tento hymnus lásky by snáď mal visieť v každom dome na čestnom mieste. Mali by sa ho učiť deti v škole naspamäť. Mali by ho ovládať štátnici, učitelia, podnikatelia,... a ako prví v poradí mladomanželia. Každý človek by mal tieto slová prežívať v svojom srdci a mal by si ich chrániť.
Z lásky agapé vychádza aj Augustínovo „Miluj a rob si, čo chceš." Boh dal každému slobodnú vôľu. Rob si človeče, čo len chceš - ale pod jednou podmienkou: Miluj! A keď budeš milovať každého, všetko a vždy, zapáči sa ti len konanie dobra. Každá zlomyseľnosť, škodoradosť, zlý skutok bude ti cudzie. V tom spočíva pravá ľudská sloboda. Láska a zlo sa vylučujú.
Uskutočňovať lásku caritas či agapé nie je dnes jednoduchá vec. Avšak i v tom spočíva veľkosť lásky agapé, keď človek prekoná sám seba, svoj egoizmus, a tým aj hrdosť, namyslenosť a pýchu a podá ruku ako znak pokoja. Nie je to jednoduché, ale kto urobí ten prvý krok pokory, ten zvíťazí, pretože pocíti ľahkosť na duši a radosť v srdci.
A môžeme to krátko zhrnúť. Láska oslobodzuje. Láska láme putá egoizmu, teda pôvodcu všetkého zla. Len nikdy netreba pustiť zo zreteľa slová láska, caritas, agapé, ale ich obsahom naplniť svoj život. Možno sa to bude zdať ako utópia. Možno. Je jasné, že láska nikdy nebude doma v celom človečenstve. Nikdy tomu tak nebolo. Ale môže byť prítomná aspoň v nás ako jediný zmysel bytia na tomto svete.
