Aké bolo moje prekvapenie, keď som hrob, ktorý som chcel dať do poriadku, zazrel bez kríža. Ten bol pohodený pár metrov ďalej. Hneď som ho opäť zakopal na svoje miesto. Je len zaujímavé, že tento problém riešim pravidelne každý rok na tom istom hrobe. Až by ma zaujímalo, kto je za tým. Oko podozrenia padlo na jednu osobu, ale to nechám pre seba. No po prechádzke cintorínom zistím, že tých hrobov bez krížov je akosi viac a krížov bez hrobov takisto. Tak už pochybujem o zube času a dolámané kríže mi už dosvedčili, že zrejme ide zase o nemilý prejav vandalizmu. Len jedno nepochopím. Veď je to cintorín! Je to pietne miesto, kde spočívajú ľudia a možno aj predkovia toho, kto tieto kríže láme na vyvracia. Pretože na dedine je každý s každým rodina a pochybujem o toľkej inteligencii dotyčného vandala, že pozná všetky príbuzenské väzby. A preto snáď ničí aj hroby vo vlastnej rodine. Ale na to je príliš hlúpy, aby si to uvedomil. Vari to už nie je človek, kto vstúpi na cintorín nie s pokorným úmyslom rozjímať, ale s úmyslom ničiť. To už nemôže byť človek. Ja len verím, že raz dôjde na každého, že spravodlivosť, aj keď sa javí, že neexistuje, raz v správny čas zakročí. Pri pohľade na zdevastovaný cintorín som sa rozhodol, že cez týždeň prídem pováľané kríže podvíhať a narovnať. Veď takto to zostať nemôže. Na záver nemôžem ukončiť tento krátky príspevok inak ako slovami univerzitného profesora Dr. Jozefa Búdu, ktorý v svojej knihe Pamiatke predkov píše: „Smrť všetko vyrovná. Preto na cintoríne mám len takých, ktorých milujem. I keď som ich, kým žili, hádam nemal rád. Lebo nie je kresťan, kto za živa nenávidí, kto však nenávisť nesie ešte i za hrob a vie nenávidieť aj takých, čo tam ležia, prestal byť už aj človekom. Ak som teda človek, budem mať v úctivosti hrob každého zosnulého. Pamätám sa, ako nás za detstva vychovávali i dom i v škole. V akej úcte sme mali hroby. Neopovážili sme sa stúpiť na hrob, i keď už nebolo na ňom ani kríža, ani pomníka. I keď to bol hrob už dávno-dávno zarastený. A nikdy sme sa nespýtali, kto v ňom leží. Bol to hrob, v ktorom ležalo telo človeka, čo už dotrpel, bolo mu treba dať úctu. No a vziať niečo z cintorína, i keby to bol len kvietok, alebo na dušičkový večer nedohorená sviečka, pokladali sme za takú svätokrádež, ako vziať niečo z kostola.“
