Mama mala pôvodne zomrieťako 78 ročná.
Táto vekováhranica bola ustálená nasledovne:
smrť matky (1)
Od siedmych rokovsom mala strach zo smrti mojej mamy. Len čo som sa totiž naučilaabecedu, mama rozhodla, že mojou povinnosťou bude písaťtete Milke. Počas detstva to bola vlastne jediná mojapovinnosť.
Píšemeprvý list. Po pozdravných slovách mama diktuje: Žiaľ musím Ti oznámiť, že mamička je veľmichorá, cíti sa zle, všetko ju bolí, asi sa užnikdy neuvidíte...
Slzy na atrament.Takto sa rúca detský svet. Hoci som bola iba prváčka,pochopila som, že mama sa nechtiac preriekla a ja som sa celkomnáhodou dozvedela o jej zákernej chorobe.
Mama sa držalastatočne. Potajomky som ju pozorovala, ale choroba sa navonok vôbecneprejavovala. Listovala som Zdravovedu, lenže bolo nad moje silyporozumieť jej riadkom. A keďže mama svojej sestre o chorobeneoznamovala nijaké podrobnosti, nič bližšie som sanedozvedela.
Asi päť -šesť rokov som nesmierne tŕpla, kedy mama zase povie: Ideme písaťMilke. Obsahy listov som ani nevnímala. Od okamihu, ako somchytila pero, som iba čakala na tú vetu. Vždy som sadočkala.
Raz, musela to byťnedeľa, vtedy ešte neboli voľné soboty, som počula, ako saráno mama s otcom smejú v spálni. Vyčítalasom si, že som si nevšimla, kedy mama vyzdravela. Pri prípraveobeda mama spievala, poletovala po dome a veselo na všetky stranyrozdávala príkazy. Jeden zastihol aj mňa: Ideme písaťMilke.
V celom dome bolocítiť pohodu. S pocitom absolútneho bezpečia som sisadla k stolu, z ktorého sa dvíhala vôňakoláčov. Takto som zažila zázrak na vlastnej koži,na vlastnom tele. Uvoľnený chrbát, uvoľnenáruka drží pero. Po tradičnom úvode mama diktuje:Žiaľ, musím Ti oznámiť, že mamička je veľmichorá, cíti sa zle...
Dopísalasom celú vetu. Ale hneď za ňou nasledovala zátvorka:(Milka, mama je zdravá. Smeje sa. A má saméplány. Chce novú obývačku. A priznala saoteckovi, že si kúpila kabát. A kúpila si ajčižmy na veľmi vysokých opätkoch, ale s tým samu nepriznala. A vôbec nechodí k lekárovi. Anilen nekašle. A všetko musí byť podľa nej...).
K povinnosti písaťlisty patrilo aj ich čítanie. A tak sa mama nikdynedozvedela, že v odpovedi mi Milka do zátvorky napísala:(Veď ja ju poznám. Aj tie jej „ choroby“. Keby sommyslela, že je chorá, hneď by som k Vám priletela.).
Odvtedy som užnemala strach, keď mama povedala: Ideme písať... Dokonca somškodoradostne čakala, kým začne diktovať vetu: Žiaľmusím Ti oznámiť... Tým mi vznikolpriestor, aby som do listu vložila zátvorku približne stakýmto obsahom: (Milá Milka, tu by mala byť táveta, ktorá začína Žiaľ, ale my dve vieme,aká je pravda. Nepokaz mame radosť a tvár sa, že jejveríš. Ja tiež robím, čo môžem. A napíšmi niečo iba pre mňa.).
Milka pristúpilana moju hru. A tak som pochopila, že všetky najdôležitejšieinformácie možno nájsť v zátvorkách. Roky smesa takto bavili. Ale mama akoby niečo vyšípila. A zmenilataktiku.
