Štvala ma tá bezdôvodnosť a hlavne to, že som si s personalistkou „nesadla do rany“. Tú prácu som mala rada /v rámci možností/ a darilo sa mi v nej. Áno a v rámci svojej /hm-Tri bodky/ som bola ochotná tolerovať odpovede personalistky typu: - teraz ma nevyrušuj, nemám čas, no čo chceš?- Keď som potrebovala v niečom poradiť. – Naozaj len na chvíľočku- a tak podobne. Alebo odpoveď na moju januárovú otázku ohľadom výplatného termínu, veď som tam už „drala boty“ nejaký ten November, December…a výplata – stále nič! – Neviem, musí sa spracovať, keď ju spracujú tak bude.- A tak aj bolo, vo Februári som dostala výplatnú pásku za Január, - a čo November a December?- - Ako to že nemáš tú výplatu?-, oborila sa na mňa slečna. - To je moja chyba, že ju nemám?- To teda nie milá slečna, - stavím sa tu pre ňu budúci týždeň. A ešte si dokonca prídem aj po februárovú. –Nie, nie ja ti zavolám, keď ju urobím.- Už budem mať inú simku.- -No tak dobre, rezignovala personalistka.- Ako na trhu. So slušnosťou človek k peniazom nepríde, pomyslela som si zlomyseľne. – Nech tú „nafúkanú žabu“ vezme čert aj s jej selekciou obľúbených a neobľúbených pracovníkov. Poriadok a režim musí byť:)~ a hlavne v jej výplatných páskach a v jej hlave. /doplnené/ Je tu čas ročného zúčtovania dane z príjmu a aj mne prišlo poštou jedno vyúčtovanie o odvedenej dani. Prišlo z TB call centra, kde som minulý rok brigádnicky pracovala. Napriek tomu, že som personalistke priniesla potvrdenie o dennom štúdiu a podpísala som daňové prehlásenie o nezdaniteľnej čiastke, /v tom čase som nepracovala nikde inde/ aj tak sa mi každá výplata zdanila 15-timi%. Zlé jazyky tvrdia, že som nebola jediným zdaňovaným študentom...
Nuž čo, stane sa všeličo. Kto pracuje, ten robí aj chyby. A hanba – nehanba, ja sa teraz
musím poobzerať po nejakej šikovnej účtovníčke, ktorá mi to daňové priznanie spraví, pretože ja si ho sama spraviť neviem.
Ale ešte sa vrátim k tomu oneskorenému vyplateniu výplaty /novembrovej v februári/.
Okrem toho, že som tento pracovný problém riešila cestou dobrých medziľudských
vzťahov, existuje ešte aj oficiálnejšie a povedzme neštandardnejšie riešenie.
Ľutujem, že som to tak neurobila.
Že som nenapísala doporučený list do call centra TB a nepožiadala som o vyplatenie peňazí, najneskôr do týždňa. Že som si nepočkala na odpoveď /a v prípade, že by sa nič nedialo/ by som si požiadala o vyplatenie peňazí súdnym príkazom. No a keďže som /bola/ študentkou, požiadala by som o odpustenie súdnych trovov. Aspoň by som si tak upevnila občianske sebavedomie. Ale čo už teraz, po boji je každý múdry...
