Sa mi snívalo, v poslednej dobe sa mi veľa sníva, asi preto, že mám taký ľahký spánok, že som sa zobudila u babky v posteli vedľa svojho malého brata. Otočil sa ku mne a spýtal sa ma, - aké je tvoje meno?- Šeptom plným hrôzy som mu odpovedala - Dracula, Dracula.-
- Jeej, to sa mi páči , zasmial sa, povedz to ešte raz.- Povedala som, nahol sa ku mne a dal mi pusu. Potom sme sa išli o tretej ráno poprechádzať po dedine.
Dedina v mojom sne, bola dedina akú si pamätám zo svojho detstva. Staré cesty, staré domy, mláky v ktorých sa odrážala pouličná lampa. Starí ľudia, ktorých staroba neznamenala vrásky, choroby a zbytočnosť, ale ľudovú múdrosť, skúsenosť, pobožnosť, pracovitosť, zviazanosť s domovom a čo ja viem čím ešte.
Veru tak, pamätám si staré babky, ktoré k nám chodili –párať perí- aby bolo čo do vankúšov a perín, keď príde tuhá zima. Sedela som na nočníku, pred očami mi odkvapkával syr, z ktorého potom moja babka vyrobila tvaroh /alebo naopak?/, skôr naopak a babky posadané na drevených stoličkách vo vedľajšej izbe okolo dlhého stola. Pred sebou vandle s napáraním perím /žobrala som aby som im mohla pomáhať/, vráskavé ruky, široké čierne sukne a ručníky na hlavách.Spomínali všeličo, veci praktické aj veci menej praktické, rozprávali sa príbehy, povery... Táto vyhriata kuchyňa a ostrou žiarovkou osvetlená vedľajšia izba ma teraz hriali v pamäti.
Keď som bola väčšia, pomáhala som im s nákupmi /ktoré nikdy neboli ťažké – doba supernákupov v supermarketoch nás ešte len čakala / a oni ma zato pohostili niečím, čo by som za normálnych okolností doma nezjedla, ale tu mi to akosi z toho plechového hrnčeka, narýchlo zohriate chutilo/. Chutila mi ich staroba.
V tom lepšom prípade, bol v starom dome aj starý dedko a okrem odídených synov a dcér sa pospomínali aj vojnové roky. A ja som bola hrdá na svoju iskričkovskú prítomnosť a pioniersku budúcnosť.
-Ako raz poznamenal jeden známy, Timurej a jeho družina. Heh. Teraz sú Vianoce a vo mne sa toto prežité, minulé a nenávratne stratené neodbytne s nimi spája. Babka Múčková, Káčerová /viac mien si nepamätám/ a po babkách zostali ich staré domy, ktoré teraz majú nových obyvateľov, ktorí si tieto domy upravili v pôvodnom štýle. A začali písať ich históriu.
Ako dieťa som ich bola pozrieť aj na ich poslednej ceste, bola som zvedavá ako budú vyzerať. Tak ako za živa, len spali – hlbokým spánkom. Dojemná rozlúčka, necítila som žiaľ, možno len smútok. Ich smrť mi pripadala taká prirodzená ako ich život. Oni staré ženy, ktoré si odžili kus svojho života, /a prišiel príjemný pokoj pre ich únavu – povedané metaforou/, ja dieťa, ktoré to ešte všetko malo pred sebou.
Takže sen ma zaviedol k spomienkam, tie ma udivili svojou silou a možno zenovým vyznením. Fuh znie to krkolomne, a to slovo Zen /celkom nevinne/ spájam len so stromom, vôňou zeme, zvukom dažďa, alebo elektronickou hudbou...alebo možno len s detstvom a detstvo s Vianocami.
