Miro Jaroš nakrútil v Izraeli za prítomnosti superstar Katky Koščovej CDčko.
Toľko správa z noticky novín či časopisov, bulváru ale aj serióznych periodík – rozdiel sa pomaly stiera. A toľko zaujímavých úvah sa dá postaviť na tejto vete. Poďme zaradom.
Všimnite si oslovenia. Nie je to Miroslav Jaroš a Katarína Koščová, pekne Miro a Katka. Nevymýšľam si to ja, skúste si otvoriť akýkoľvek časopis či noviny z obdobie pred VyVolenými a uvidíte, že ich takto oslovoval každý. Pritom to nie je len oslovenie, rovno je to vytvorenie istého vzťahu. Veď o koho ide ? Iste nie o cudzích ľudí, ktorých môžeme mať na háku. Nie. Sú predsa naši, toť, obyčajný ľudia. Nemôžeš ich nemať rád. A nie, tlač netlačí k vytvoreniu istej predispozície.
Ok, preskočme oslovenia. Poďme sa pozrieť, ako sa vyvíja jazyk, ako generalizuje. Upozorňujem, v tomto prípade nejde o nič zlé, len o zaujímavý fenomén. Čo nakrútil Jaroš ? Album ? Nie, CD disk. Rovno nazveme médium, hoci teoreticky by pokojne svoju produkciu mohol vydať čisto len cez internet, alebo vylisovať platne.
A posledná vec ktorá mi napadla súvisí s miestom nahrania albumu. Kde sa nahral album ? Správne, v Izraeli. A čo sa na slovensku bežne deje po nahratí hudobného albumu, napísaní knihy a ďalších slávnostných príležitostiach ? Dielo sa pokrstí a ak je krstný rodič ešte aj „originálny“, krstí niečím iným ako šampanským. A tu je ten problém. Je vhodné album nahraný akurát v Izraeli, židovskom štáte krstiť? Nebolo by správnejšie ho ako privítanie na svet slávnostne obrezať?
PS: Toto mi napadlo len teraz, ale... nebolo by lepšie miesto krstu obrezať všetky albumy? Tri pesničky z dvanástich sú výborne, štyri dobré, zvyšok je len vata na vyplnenie miesta. Šups, zoberieme do ruky skalpel, zbytočné piesne o(b)režeme, a hneď mieste priemerného dlhého disku máme vynikajúci kratší :-)
