Ak čo len trochu vnímate realitu verejného života našich dní, musíte mať pocit, že ste tak trochu Josefom K. No dobre, neumierame, ako on, dýkou, (podľa Maxa Broda) pričom sa ani nedozvie, prečo je obvinený, alebo ako ako iný K. „vraj“ zememerač K., ktorý „vraj“ (znovu podľa Maxa Broda), dostáva správu, že môže začať pracovať, až na smrteľnej posteli.
Áno, sme u Franza Kafku (Max Brod bol jeho priateľ, čiastočne vydavateľ) . Jeho diela nie sú ľahulinkým čítaním, pre mňa jeho meno znamená statočné depky. Akokoľvek to znie neuveriteľne, existovali (a verím, že aj dnes existujú) bublinky, v ktorých byť „in“ znamenalo aj čítať Kafku. Tá naša postpubertálna bublina si robila srandu z toho, kto vie čo najviac „memoriterov“ (pre mladších: básne a texty, povinné naspamäť), 50 bola dolná hranica, alebo kto vie zohnať Faludyho preklad Michelangelových madrigálov (nie, nie je to omyl, starý pán bol aspoň taký dobrý básnik, ako sochár).
Môj bol Zámok, nedokončený román, ktorý som vlastne nikdy v živote v celku neprečítal, vždy som ho mal v rukách fragmentálne, lebo Kafka sa dá aj tak. Aj jeho Proces sa dá aj tak. Nemáte „story“ a najmä nemáte „happy end“, niekedy sa tešíte, že máte aspoň „end“. Po jeho textoch som si vždy musel spomenúť na maďarského básnika (žijúceho na Slovensku, Lajos Zs. Nagy), podľa ktorého pred našincom, intelektuálom sú dve cesty: jedna je alkoholizmus. A druhá zarúbaná.
Kafkovské nálady aspoň trochu mysliaceho a cítiaceho občana našej gubernie pod Tatrami dopĺňa ranná hmla a sychravý večer, idete služobne do Košíc, a viete, že ŠDKE má premiéru – nevynecháte. Hnala ma aj zvedavosť: dá sa Kafka zatancovať? Môže byť tanečník, z povahy svojej profesie naraz bohém a športovec, naraz svetobežník a lokálpatriot, naraz mladík a starec, vôbec Josefom K.?
Stretnutie s Ondrejom Šothom je vždy zážitok. Človek, ktorý v sebe nosí asi celú monarchiu, ktorý je dostatočným dôkazom, že v jednom tele a v jednom srdci dokáže v harmónii existovať kozmopolita s lokálpatriotom, ktorý – ak si vás obľúbi – vás má rád, ako mačiatko, ktorý je empatický (naposledy po vypuknutí vojny) a ktorý vie byť aj zdravo nahnevaný, človek, ktorého boj za meno „Národné divadlo Košice“ nie je len bojom pre to meno. Ondrejovi ďakujem za piatkový večer.
Dvojičky Jirka a Oto Bubeníčkovci patria k tomu najlepšiemu, čo československý balet svetu ponúkol. Posledná generácia Halászovskej školy (veru, Košice, a od tanečnej teórie by som už prijal nejakú tú štúdiu o manželoch Halászovcoch). Síce Jiří Bubeníček nie je prvý, ktorý postavil na scénu Kafkov Proces (v roku 2019 uviedlo pražské Národné balet, ktorý sa rodil pre Hannoverskú operu a jeho choreografom bol Mauro Bigonzetti), na druhej strane bolo hodné zvedavosti, čo s témou urobí človek, ktorý bol roky rokúce v prvom rade medzi svetovými jedničkami v interpretácii. A tiež nie je bez zaujímavosti, že jeho brat Oto bol tiež v prvom rade skvelý interpret, ale tentokrát vytvoril scénu.
Vďaka audiovizuálnej technike som mal možnosť vidieť týchto dvoch tanečníkov rásť. Internet, na ktorý nadávame kvôli šíreniu blbostí a doslova škodných obsahov je tu v prvom rade preto, aby spájal... Môžete sa rozhodnúť, či si pozriete hviezdy svetového baletu, dnes už muzeálne nahrávky s Pinou Bausch, alebo si vyberiete drísty dezolátov, hlúpe statementy politikov prípadne porno. Audiovízia mi priblížila týchto dvoch tanečníkov, a osobne pre mňa bol až fanúšikovský zážitok, stretnúť ich osobne. Aj im dvom ďakujem za piatkový večer.
Musím sa priznať, mal som trochu bobky, ako sa s postavou Josefa K. vysporiada Gennaro Sorbino. V inscenácii, v ktorej sa nepozeráte ani tak na tanečné výkony (ale hej, lenže ony sú skôr herecké aj v tom pohybe) sa Gennaro pohyboval dôveryhodne... celý čas som mal a mohol mať pocit, že to je človiečik Josef K. ktorý ani nevie kde je, ani nevie, čo sa s ním deje, a ktorý (na rozdiel od interpretácie Maxa Broda) napokon odíde niekam, kde je nápis EXIT, pre mňa teda otvorený koniec...
V každom prípade Košice, Kafka, Šoth, Bubeníčkovci a Sorbino mi darovali večer, ktorý síce bol krásny a vznešený, ale tak trochu aj dopĺňal moje kafkovské (čítaj: depkové) nálady.
Choďte si to pozrieť. Fakt.
Ak budete mať tiež kafkovské nálady, vedzte: oveľa viac za to môže realita dnešných dní, ako dielo, ktoré vidíte.
Podľa Nietscheho tu totiž „máme umenie preto, aby sme prežili realitu“.
(text som napísal k premiére v jeseni 2022 - a dávam ho sem kvôli jarnej repríze)
