Čo znamená fundamentalizmus nám jasne hovoria rôzne encyklopédie. Čo však nevysvetľujú a akoby úmyselne neberú do úvahy, je úplne rozdielna taktika oboch náboženstiev pri odstraňovaní prípadne riešení spoločenského zla. Kresťanský fundamentalizmus sa považuje za rovnako nebezpečný ako islamský poprípade iný (veď najjednoduchšie je hodiť všetky náboženstvá do jedného vreca) a to aj v rovine terorizmu. Do tejto schémy vhodne zapadajú ospravedlnenia blahoslaveného pápeža Jána Pavla II. za rôzne prehrešky Katolíckej cirkvi, ale neberie sa do úvahy fakt, že práve táto úprimná ľútosť je opakom „fundamentalizmu“ v zmienenom „encyklopedickom“ zmysle.
Ak pochádza slovo fundamentalizmus od „fundamentu“ čiže „základu“ tak sa pozrime na podstatu oboch náboženstiev. V koráne nachádzame viaceré miesta, kde sám Alah vyzýva k „svätej vojne“ proti neveriacim. Kresťanské učenie prostredníctvom Ježiša Krista hovorí „miluj svojho blížneho ako seba samého“, dokonca ide tak ďaleko, že hovorí „miluj svojho nepriateľa“.
„Boh moslimov vyzýva svojich veriacich k zaobchádzaniu s neveriacimi masívnymi a hrôzostrašnými prostriedkami. Vojna proti neveriacim má trvať dovtedy, pokiaľ islam nedosiahne svoj konečný cieľ. Alah sľubuje všetkým, ktorí sa tohto boja zúčastnia, že sa ihneď dostanú do raja. Tieto Alahove prísľuby a výzvy boli hlavným dôvodom pre prudký rozmach islamu v 7. a v 8. storočí, ale tiež pre násilnú expanziu islamu od 15. do 17. storočia. Sú tiež rozhodujúcimi pre dnešný islamský fundamentalizmus, ktorý má poraziť „neveriacu západnú kultúru“. Kresťanstvo viedlo v priebehu svojej dvojtisícročnej histórie mnohé „sväté vojny“. Na rozdiel od islamu, ktorý sa pri „svätej vojne“ odvoláva na Alaha, neodvolávajú sa kresťania pri svojich „nesvätých vojnách“ na Ježiša Krista (Peter Egger: Die Weltreligionen).
Islamská spoločnosť predstavuje úzke prepojenie náboženskej a svetskej moci. Korán je božím návodom nie len pre náboženský život, ale aj pre život politický, hospodársky a sociálny. To má za následok, že náboženstvo a štát sú nerozlučne späté. V dnešnej dobe sa pohľad na takto organizovaný štátny útvar prehodnocuje zvlášť v styku so západnou civilizáciou a jej negatívnymi dôsledkami. K reorganizácii islamského štátu však dochádza veľmi ťažko už aj z toho dôvodu, že nariadenia koránu zo 7. storočia sú vo veľkom protiklade s dnešnou modernou spoločnosťou.
Aj v kresťanstve došlo počas jeho dlhodobej existencie k prepleteniu cirkvi a štátu (cisár Konštantín, ranný stredovek, neskorý stredovek, Svätá rímska ríša nemeckého národa). Napokon aj v tzv. „kresťanskej ére“ zastupovali štát dvaja oddelení panovníci – pápež a cisár). Kresťanstvo sa však začalo stále viac orientovať na slová Ježiša Krista: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“ (Ján18,36) a nasledovalo Ježišovu výzvu: „Dajte cisárovi, čo je cisárove a Bohu, čo je božie“ (Mt 22,21).
V dnešnej dobe zastupujú kresťanské hodnoty v spoločnosti rôzne skupiny a politické strany. Kresťanstvo však nepozná žiaden Bohom stanovený spoločenský alebo štátny útvar. Poukazuje iba na etické postoje (desatoro, reč na hore, pokyny v novozákonných listoch), ktoré by sa mohli pre spoločné dobro každého človeka v akéjkoľvek spoločnosti využiť. Aj v dnešnej „postmodernej“. A preto odvolávanie sa na teroristický čin psychopata na základe kresťanského fundamentalizmu, ktorý to vo „fundamente kresťanstva“ nemá vôbec jasné, je veľkou protikresťanskou manipuláciou.
