Predstavte si obyčajnú video-požičovňu; dnes už teda DVD-požičovňu. Boli ste v takej niekedy, však? Ak ste si vybrali akýkoľvek film či rozprávku a zaplatili poplatok resp. výpožičné, stalo sa vám niekedy, že by ste následne potom dobrovoľne odchádzali domov s prázdnymi rukami bez filmu? Teda okrem prípadu, keď váš film nemali - no v tom prípade ste nič neplatili. Mám na mysli prípad, keď ste normálne za vybraný film zaplatili a odišli domov bez neho. O tom dosť pochybujem, že ste to tak niekedy spravili.
Alebo si predstavte inú požičovňu do ktorej ste niekedy v živote zavítali; trebárs požičovňu áut alebo lyží a pod. Už ste zažili, že ste si vybrali auto resp. lyže, potom zaplatili príslušné výpožičné a dobrovoľne odišli bez auta či lyží? Nech mi nikto netvrdí, že zaplatil za požičanie auta alebo lyží a šiel preč bez toho, aby si daný tovar zapožičal - teda vzal a používal počas vopred stanovenej doby!
V našom reálnom svete je celý koncept požičiavania založený na veľmi jednoduchom pravidle, ktoré je kľúčové pre dlhodobé fungovanie systému požičiavania. To pravidlo je naozaj kritické, lebo ak by sa nedodržiavalo, celý systém by bol len podfuk, nič viac. Zjednodušene by sa dalo povedať, že ide o akýsi barter, teda výmenný obchod. Tým pravidlom je skutočnosť, že obidve strany majú niečo hodnotné, o čo má druhá strana záujem. Postrehli ste najdôležitejšie slovo v predošlej vete? Nie, nie je to slovo "hodnotné" ani slovo "záujem" ako ste sa možno mylne domnievali... Je to slovo "MAJÚ," teda že danú vec vlastnia. Ak si chcete požičať od suseda kladivo, očakávate, že ho niekde doma má, alebo ak si chcete požičať od kamarátky mejkap, tak tá ho musí niekde v kabelke mať, aby sa mohla uskutočniť transakcia niečo-za-niečo. Aj keď kamaráti a susedia nám častokrát veci požičajú a naše niečo nám odpustia, požičovne áut a lyží, či nebodaj banky, nám pri požičiavaní od nich neodpustia nič a musíme im dať naše niečo za ich niečo. Spravidla sú to peniaze, keďže vláda určila peňažný systém, ktorý budeme používať a čo bude tzv. platidlom teda oficiálnou menou, ktorú ako jedinú budeme môcť používať pri týchto výmenných obchodoch. Banky si k tomuto poplatku za požičanie pripočítavjú ešte aj úroky, čo je vo svojej podstate úžera privedená do dokonalosti, a ak dočítate tento blog, začnete tušiť, o čom tu píšem... Banky? Dokonalá úžera? To o čom točí tento típek? Ja viem, že vám už preblesklo hlavou, že trepem...
Tu sa vlastne dostávame k podstate celého problému, ktorý popíšem v tomto blogu. Súvisiace veci napíšem v ďalších blogoch, lebo je ich naozaj dosť a budem veľmi rád, ak mi niekto potvrdí opak, no nerád by som, aby môj úvodný blog mal 25 A4 strán a takmer nik ho nedočítal.
Ak sa v banke pri hypotekárnom úvere alebo akomkoľvek inom úvere opýtate pracovníkov banky, či má daná banka dostatok zdrojov, aby vám vôbec mohli požičať na váš byt alebo čokoľvek iné na čo si požičiavate peniaze, nepochybujem o tom, že bez mihnutia oka vám odpovedia, že samozrejme áno. Je dosť možné, že sa na vás ešte lepšie pozrú, aby videli toho "blbca," ktorý sa pýta také voloviny, pretože už dávno sa tak dobre nepobavili na tak stupídnej otázke "cha cha cha... to je ale somár; že či máme dosť peňazí na jeho úbohú pôžičku... Keby on/ona tak vedel, že mi tu denne požičiavame stonásobne väčšie sumy ako je tá jeho, tak by sa nepýtal sprostosti" prebehne im hlavou... Ak však banky požičiavajú niečo, čo vôbec nemajú a robia to úplne všetkým, zdá sa, že nemáme problém to v pohodičke akceptovať. Má to však jeden veľký háčik a ak prídete na to aký, nepotešíte sa z toho, to vám garantujem. Len smelo čítajte ďalej.
Možno ak by ste dlho a neústupčivo trvali na tom, že sa chcete presvedčiť, že daná banka má dosť zdrojov, aby vám mohla požičať, tak v tom lepšom prípade by vás za asistencie "securiťákov" zaviedli k trezoru a ukázali vám tie vaše dva-tri milióny v hotovosti, no povedzme si otvorene, že tento scénar je vysoko nepravdepodobný. A aj keby to urobili, nič by to neznamenalo, pretože tie peniaze im aj tak nepatria. V tom horšom prípade by vám jednoducho zamietli pôžičku kvôli nazvyme to "neochote postupovať štandardným postupom" pod ktorým sa rozumie podpísanie príslušných zmlúv, že svoju pôžičku splatíte aj s úrokmi.
Aká samozrejmosť je pre všetkých, že banka dané peniaze má. Všetkých dogmatikov. Pri bližšom skúmaní nášho peňžného systému, kúska histórie a jeho vývoja, každý triezvo uvažujúci človek s troškou ekonomického rácia príde k podivnému záveru. Tento podivný záver vyslovím na záver, poďme však v piatich paragrafoch prejsť zrýchleným vývojom nášho peňažného systému.
Takže, najstarší spôsob výmenného obchodu bol už spomínaný barter. Ten poznáme; pšenicu za mlieko, alebo päť oviec za kravu, jednoducho hodnotu za hodnotu. S rozvojom spoločnosti sa barter stal nepraktickým, pretože nie každý rybár chcel naše mlieko a vtedy bolo treba viackrát zameniť. Tak sa určila iná univerzálna hodnota - zlato ako platidlo (z rôznych racionálnych dôvodov ako spracovateľnosť, prenositeľnosť, overiteľnosť, ale hlavne obmedzené množstvo...). Celkové množstvo nájdeného, vyťaženého a spracovaného zlata predstavovalo celkovú hodnotu vyprodukovaných a poskytnutých tovarov a služieb. Ak sme chceli zvýšiť množstvo peňazí v obehu, bolo treba nájsť, vyťažiť a spracovať viac zlata, aby nebola narušená rovnováha rovnakej hodnoty za hodnotu. Rovnováha teda bola zachovaná - všetko zlato bola protihodnota všetkým tovarom a službám.
Čo však čert nechcel, ľuďom bolo zaťažko používať už aj toto zlato ako protihodnotu za tovary a služby, lebo mince boli odrazu ťažké, nechcelo sa im nosiť mešce, no v skutočnosti sa najviac báli toho, že im zlato niekto ukradne. Preto si svoje zlato radšej uložili u zlatníka v trezore a ten im vydal potvrdenie, koľko zlata uňho majú. S týmto potvrdením potom začali platiť za tovary a služby a cítili sa aj bezpečnejšie, pretože ak im niekto ukradol potvrdený papier, o svoje zlato neprišli - to bolo v bezpečí v zlatníkovom trezore. Takto vznikli peniaze. Treba pripomenúť jeden veľmi dôležitý údaj a fakt, a to ten, že tieto potvrdenia (v podstate už peniaze) mohli byť KEDYKOĽVEK voľne vymeniteľné za skutočné zlato, ktoré zlatník u seba držal, a že zlatník bol povinný tieto potvrdenia bezodkladne zameniť za skutočné zlato na požiadanie majiteľa potvrdenia.
Lenže zlatník dostal zaujímavý nápad; po určitom čase spozoroval, že takmer nikto si k nemu nechodí zamieňať svoje potvrdenie za skutočné zlato ako je rok dlhý, ale zakždým od neho pýtajú len to papierové potvrdenie, s ktorým potom obchodujú, a tak si povedal: "Ja predsa môžem vystaviť toto potvrdenie aj tým ľuďom, ktorí u mňa zlato nemajú, keďže tí, ktorí zlato naozaj majú si ho aj tak nechávajú u mňa. Tí ďalší, ktorým len vystavím potvrdenie nemusia vedieť komu zlato v trezore v skutočnosti patrí. No keďže idem trocha do rizika, ľudia, ktorí skutočné zlato nemajú, by mi za to potvrdenie mali zaplatiť malú sumičku." A tak zlatník vydával potvrdenia rôznym ľuďom, ktorí zlato nikdy nemali, ale zlatník chcel od nich sľub, že mu splatia viac ako je hodnota potvrdenia - a tak vznikly úroky. Pre istotu sa zlatník kryl aby mu títo ľudia nezdúchli a ručili mu podľa zmluvy svojím majetkom ako dom, loď, a všeličo hodnotné. Ak nesplatili všetko, mal právo siahnuť im na tento majetok. Ľuďom však začalo byť podozrivé, že zlatník je odrazu príliš bohatý (keďže poberal úroky za potvrdenia vydané "na čierno" teda nekryté zlatom ale majetkom) a podozrievali bankára, že utráca ich drahocenné zlato. A tak svoje zlato chceli vidieť. Zlatník ich zaviedol k trezoru a ukázal im, že ich zlato je v úplnom poriadku. To ich upokojilo, no aj tak im nesedelo, že predsa len oni sa celé dni namáhajú a vyrábajú produkty a služby s ktorými obchodujú a zlatník nerobí celý deň nič, no napriek tomu má ďaleko viac peňazí ako oni. A tak bol zlatník pod tlakom okolností vymyslieť si historku, že chvíľu podnikal s ich zlatom a tak zbohatol. Ľudia teda chceli podiel na zisku, keďže podnikal s ich zlatom. Ak si myslíte, že to bol koniec zlatníkových úspešných čias, presný opak je pravdou. Začala sa zlatníková nová éra. Stal sa z neho bankár...
Bankár ponúkol ľuďom menšiu sumičku za to, že uňho budú mať uložené svoje zlato a ľudia súhlasili, pretože takto zarobili aspoňn niečo bez práce, zatiaľčo predtým nemali bez práce nič. A keďže bankár celý čas len bohatol, tak boli ľudia presvedčení, že vie dobre podnikať a dôverovali mu, čiže si uňho zlato nechávali. Väčšiu sumičku si bankár pýtal na úrokoch od tých, ktorým na čierno vystavil papierové potvrdenia o uložení zlata, no v skutočnosti neuložili uňho zlato, ale ručili mu majetkom, že pôžičku splatia aj s úrokom. Rozdiel v úrokoch, ktoré bankár dával ľuďom za uschvanie skutočného zlata zlatom nekrytými potvrdeniami bankárovi pokryl režijné náklady a vytváral zisk, ale po čase bankár nebol spokojný so svojim "ziskom" a tak ponúkal papierové potvrdenia takmer každému, ale nie neuvážene. Najprv si vypočítal, že v priemere si uňho zamení potvrdenie za skutočné zlato jeden človek zo sto a preto pokiaľ vystaví "iba" 99 čiernych potvrdení o úschove zlata na jedného skutočného človeka so zlatom, ešte stále bude môcť toho jedného vyplatiť zlatom pokiaľ si ho príde pýtať. Na druhej strane to umožňovalo bankárovi poberať úroky s omnoho väčšieho množstva peňazí ako predstavovala hodnota zlata uloženého v jeho trezore. To bola veľmi lákavá možnosť. Pri overovaní jeho solventnosti sa preukazoval zlatom, ktoré nebolo jeho, avšak ľudia, ktorí si pýtali potvrdenia na úrok, to nemohli ani tušiť a nemali poňatia koho je to vlastne zlato. A takto bankár bohatol ešte rýchlejšie ako predtým...
Že tým bankár spôsoboval znižovanie hodnoty potvrdení - infláciu (kvôli ich enormnému počtu v obehu) mu až tak veľmi neprekážalo, pretože jeho potvrdenia sa rozmnožovali exponenciálne, teda geometrickým radom. Lenže ľudia pociťovali slabnúcu silu potvrdení a nerozumeli tomu. Dožieralo ich ako rýchlo bankár bohatne z ničnerobenia kým oni tvrdo makajú, nechápali tomu a prestali bankárovi dôverovať. Nedopriali mu už viacej podnikať s ich zlatom a oželeli aj malú sumičku, ktorú im bankár ponúkal a radšej si svoje potvrdenia začali zamieňať za skutočné zlato, ktoré im patrilo. Bankár bol povinný vykonať zámenu a zároveň sa zľakol, pretože veľmi dobre vedel, že v obehu je nepomerne viac potvrdení ako skutočného zlata v trezore. To predstavovalo pre bankára príliš nebezpečnú hrozbu, že jednoducho príde viac ľudí s potvrdeniami ako je skutočného zlata v trezore a vyjde na svetlo božie aký je bankár nenažraný podfukár. Tieto udalosti sa odohrali tesne pred a počas veľkej hospodárskej krízy v rokoch 1929 - 1933. Ľudia jednoducho nechceli papieriky a chceli mať doma skutočné zlato. Bankár, uvedomujúc si možný koniec jeho super výnosného podnikania so zlatom, ktoré nikdy v živote nemal, rozhodol sa riešiť situáciu ďalším vskutku prefíkaným nápadom.
Vzhľadom na to, že ešte stále bankár predstavoval bohatého človeka a užíval si všetky výsady svojho spoločenského postavenia, o ktoré mohol v krátkom čase navždy prísť, začal podplácať predstaviteľov vlády, aby prijali ním doporučené opatrenia a prezentovali ich ľudu ako stabilizačné. V skutočnosti mu šlo jedine o zachovanie si svojho neskutočne výnosného podnikania s neexistujúcim zlatom. No a čo by pre bankára nespravili ľudia vo vláde, ktorým doprial na čo si zmysleli z jeho "bezodnej tlačiarne papierikov." S bankárovou pomocou vláda rozhodla, že oficiálnym platidlom budú bankárove papieriky a tieto jediné budú predmetom výmenného obchodu a jedine tieto papieriky budú štátne súdy vymáhať ak niekto nezaplatí podľa dohody. Ľudia, chtiac-nechtiac museli aj naďalej používať vo výmennom obchode bankárove papieriky. Vláde trvalo nejaký čas kým ľudí dokázala upokojiť a utvrdiť, že sa o všetko postará, no pokiaľ boli papieriky stále voľne zameniteľné za skutočné zlato, bankár nemohol byť spokojný, pretože si uvedomoval nevypočítateľnosť ľudí a dobre vedel, že situácia sa môže kedykoľvek zopakovať a on bude odhalený. Jeho astronomicky rýchle bohatnutie pokračovalo. Ľudia si už "bohužiaľ" nikdy neprišli zameniť dostatočný počet papierikov, aby mohol byť bankárov podvod odhalený (on tomu samozrejme pomohol podporovaním vojen a iných dôležitých udalostí života, aby ľudia nemysleli na svoje zlato) a tak sa postupom času podarilo bankárovi presvedčiť vládu, že v podstate už ani nie je potrebné, aby boli papieriky vymeniteľné za zlato, pretože systém už funguje stabilne dostatočne dlho, a čas bol toho dôkazom. To sa stalo v roku 1973 v USA. Samozrejme pri presviedčaní vlády znova použil starý a osvedčený presviedčací trik a vystavil ľuďom vo vláde zopár jeho vládou požehnaných papierikov, aby teda boli všetci spokojní. Moment, všetci okrem ľudu.
V tomto momente sa zmenila podstata peňazí a stal sa z nich dlh. Peniaze dnes sa rovnajú dlhu. Dlhu, ktorý si niekto bol ochotný v banke vziať a založiť svojim majetkom. Dlhu, ku ktorému sa dlžník zaviazal splatiť aj úroky. Keď si však položíme ďalšiu jednoduchú otázku a to "Odkiaľ berú dlžníci peniaze na splatenie dlhu plus úroky?" dospejeme k tomuto podivnému záveru. Dlh aj s úrokmi, teda dlh X plus úroky Y je splácaný z množstva peňazí, ktoré sa permanentne zväčšuje, avšak vždy len o sumu dlhu X; no na druhej strane musí byť splatená suma X+Y. Výsledkom takéhoto dômyselného systému môžu byť len dve veci, kde prvá je vysoko pravdepodobnejšia ako druhá.
Prvou možnosťou je, že množstvo peňazí v obehu sa bude postupne scvrkávať až k nule, kedy nikto z dlžníkov už logicky nebude mať z čoho splatiť svoj dlh tobôž nie nejaké úroky (dlžník má svoje peniaze LEN z celkového množstva peňazí v obehu, ktoré si poctivo sleduje a kontroluje bankár), pretože nebudú k dispozícii takmer žiadne peniaze. Keďže výsostné postavenie dodávať peniaze na trh má bankár, ten ich na trh dodať môže a nemusí. Čo podľa vás spraví radšej, dodá peniaze aby bola stabilita a pokoj, alebo siahne ľuďom na ich založený majetok? Veríte bankárovi???
Druhou možnosťou, ktorá by nás občanov teoreticky zachránila od otrasného konca prvej možnosti, je postupne zrýchľujúce sa zadlžovanie, ktoré nebude mať konca kraja... Je to v zásade len čisto teoretická možnosť, pretože každý človek je ochotný a schopný zadĺžiť sa len do určitej primeranej hranice a viac už proste ani nemôže. Nemusím snáď pripomínať, že aj toto postupne zrýchľujúce sa zadĺžovanie musí byť priebežne splácané aj s úrokmi, samozrejme zasa len z jedného celkového množstva peňazí v obehu, ktoré kontroluje bankár, pretože mu vlády udelili jeho výsostné postavenie za jeho štedrosť k nim.
Už viete prečo je dnes na trhoch "problém likvidity?" Je to len logický začiatok konca tohoto nezmyselného systému postupne zrýchľujúceho zadlžovania sa, ktorý má úplný koniec v absolútnom krachu tohoto peňažného systému a odobrania majetku ľuďom na základe nesplácania dlhov. Pripomína vám to nejaké novodobé otroctvo? Tak potom vám naozaj začína dochádzať...
