Spomienka

Za oknom mojej izby svieti slnko,

ktoré ja nevnímam.

Sedím a ponáram sa do tmy v ktorej

nemo znejú slová plné smútku

a bolesti. Prečo práve ja?

Spomínam lebo iné mi neostalo, záblesky krásnych chvíľ

mi kropia slzy bezmocnosti a úniku veru niet. Šťastie , láska sú zrazu slová, ktoré

vyprchali ako ranná rosa.Odišiel si a vzal si aj časť zo mňa.

Žiť sa musí hoc netuším ako. Kráčam cestou

plnou trnia veď bolesť duše je nekonečná.

Raz to určite prekonám a zo spomienok

ostane už iba malý tieň nad ktorým sa

iba pousmejem.

Zatiaĺ to nejde, ale treba len chcieť, nepodať sa osudu veď

Život mám len jeden.