Chodieval tou trasou každý deň. To okolie veľmi dobre poznal a málokedy sa stalo, že ho pri denno dennej práci v tých končinách niečo prekvapilo. Stará Ukrajina, na ktorej jazdieval už miestami hrdzavela, ale účel stále spĺňala. Načo by vyhadzoval peniaze za nový bicykel, veď je iba poštár. Peňazí nikdy nie je dosť a ešte mi ho niekde ukradnú - hovorieval. Je síce pravda, že tototu je len vidiek, ale viete ako to chodí. Ľudia sú všelijakí. Aj minule. Lojzo z horného konca si nechal bicykel pred krčmou, no domov sa vracal pešo. Keby teda vládal ustáť tých osem pív a šesť borovičiek, čo tam vychlemtal zpolovice nasekeru. Nakoniec sme ho traja niesli naspäť až na horný koniec, ožrana. Neskôr sa prišlo na to, že si Lozjo nechal bicykel pri kostole a keď sa po omši išiel nadrbať, úplne naň zabudol. Chuj sprostý. Pravda je. Ľudia sú všelijakí.
Na bežnej trase mával poštár aj drobnú zachádzku do zotavovne. Nebolo to veľmi od ruky, a na jar, keď sa tam prichádzali rekreovať deti z celého Slovenska, mu vždy pribudol k trase ešte tento objekt navyše. Zotavovňa. Bola to polomurovaná chata, ku ktorej viedla zle udržiavaná asfaltka popri lesíku. Aj tento týždeň tam boli deti v škole v prírode. Druháci. Naozaj ešte deti. Malé, milé a hravé.
Tak teda chodieval ako vždy v tomto období aj cez zotavovňu. Tašku mal o niečo plnšiu o listy pre deti od ich starostlivých rodičov. Ale nebolo ich veľa. V dnešných časoch má už aj druhák mobil. Všetko si dá s rodičmi vedieť cez telefón a SMS ky. Keď to takto pôjde ďalej, tak moje remeslo raz zakape – šomre si. Všade len samé internety a kdejaká tá moderná komunikácia.
Jedného dňa ako tak išiel po známej trase, niečo sa mu nezdalo. Bol to síce deň ako každý iný, ale predsalen. Skúsený človek výciti, že je voľačo vo vzduchu. V lesíku popri asfaltke čosi šuchotalo. Akonáhle išiel poštár na Ukrajine okolo, z kríkov vybehlo psisko a vyrútilo sa rovno na poštára. Poštár sa na bicykli zapotácal, ale ustál to. Tlak mu síce výrazne stúpol, ale vďakabohu ho na mieste hneď neporazilo. Do riti. Zanadával. Choď do riti , zrúkol aj na psa, ale bez odozvy. Nakoniec ledva prekĺzol popri psovi a hnal sa ďalej. No sbohom. Pomyslel si, toto mi už je len atrakcia. Kde sa to tu vzalo? Skoro ma porazilo. Chvalabohu, už je preč. Nakoniec teda dorazil do zotavovne aj zo zásielkou. Tam sa ho zvedavé deti začali na psa vypytovať. Ujo, aj my sme ho videli. Neviete, ako sa volá? Ešte stále vystresovaný poštár vraví deťom. Neviem vám povedať deti, ten je túlavý. Nik nevie ako sa volá. To je škoda vravia deti, konečne tu máme nejakú zábavu v prírode a to ani nevieme ako sa volá. Len si naň dávajte pozor deti, vraví poštár, nie je vôbec prítulný. To je škóda, vravia opäť deti, my sme sa s ním chceli hrať. Dajte na mňa, moje premilené, môže byť nebezpečný. Poštár teda odišiel zo zotavovne druhou stranou späť do dediny. Teraz už kľudnejší. Ale to ešte nevedel, že ho táto atrakcia čaká aj ďalšie dni.
Druhý deň to na tom istom mieste bolo ešte dramatickejšie. Tentokrát sa psovi podarilo chytiť poštára zubami za manžetu na nohavici. Ten sa ho nevedel zbaviť ešte dobrých dvesto metrov. Zviera sa zaprelo zadnými nohami a začalo zúrivo popritom vrčiac, mixlovať nohavicou zo strany na stranu. Poštár ho takto ťahal až ku kontajnerom, ale ustál to aj tentokrát. Podobné drámy sa opakovali zakaždým, keď sa tam poštár objavil a začalo mu to už liezť vážne na nervy.. Vo štvrtok sa vybral so zlou predtuchou po asfaltke, no povedal si, že ho tentokrát zaženie skôr ako k niečomu dôjde. Veď má iba jedny nervy. Tak sa teda skôr ako naň znova začal pes štekať rozkričal sám poštár. Utekaj! Choď do riti! Vypadni! Zmizni! Ale nič nepomáhalo. Ideš odtiaľto? A v tom, keď sa mu už zrazu minuli všetky dostupné výrazy, zrúkol. Choď do piče, ty kokot. A v tom zrazu psisko zakňučalo, stiahlo chvost a začalo sa ošívať. Buď som skríkol nejaký povel, alebo sa volá Kokot, pomyslel si poštár. Bože môj dobrý. Kto už len dá psovi meno Kokot. Hádam len ďalší kokot. No nič to, musím ísť ďalej. Tak sa teda vybral ďalej k zotavovni a pes zrazu poslušne za ním. Poštár sa začal obzerať, či nezačne byť znova zúrivý. Ale nie. Psisko kráčalo poslušne za ním bez akýchkoľvek nepríjemností.
Keď dorazili do zotavovne, deti boli rozradostené z prítomnosti skrotenej šelmy. No a začali sa poštára vypytovať. Ako sa volá ujo, už to viete? No a poštár na to. Viete deti, ako by som Vám to. Meno nie je vždy dôležité. Keď už vybavil patričnú administratívu, pomaly odchádzal. Psisko ostalo stáť a tak teda hlesol. Poď Kokot. Psisko pobehlo a vybralo sa za poštárom.A keďže deti sú veľmi vnímavé a zaregistrujú aj najmenší detail, neuniko im to. Začali na psa kričať. Kokot. Kokot. Ahoj Kokot. Príď aj zajtra Kokotko. Dáme ti kosti z jedálne. Ahoooj Kokooooot. Keď to počula pani učiteľka na mieste ju jeblo. V spoločnskej miestnosti ju chvíľu oživovali, tak sa chvalabohu nakoniec prebrala. Ale keď sa od detí dozvedela, že aby sa prebrala oblizoval ju Kokot, jeblo ju znova. Tak teda nastúpili štandardnejšie metódy na oživenie a pani učiteľka je už teraz v poriadku.
Poštár dorazil späť do dediny aj s Kokotom. Keď si išiel doriešiť nejaké svoje záležitosti pri odchode z práce, prišiel za ním jeho nadriadený a začal naň vyrevovať. Volali nám zo zotavovne, že si im nevyplatil preplatok za energie. Upratovačka vraj našla tritisíc eur rozmočených v odtoku vedľa žumpy. Ty si úplný kokot. Vieš čo z toho budeme mať? Máš okamžitú výpoveď, ty kokot. Pes Kokot zavrtel chvostom a pozeral na poštára. Poštár na svoju obranu veľa neuviedol, len zbežne spomenul, že v takýchto podmienkach sa nedá robiť, že serie na to a že už tri roky presluhuje a aj tak mal byť už dávno v dôchodku. A že tam hrdlačí za pár drobných ako taký kokot.
A tak sa teda obidvaja kokoti, poštár aj so psom vybrali spolu domov.
