Tiché objatie
Zazvonil telefón. To číslo mi bolo známe. Volá mi teta Martina. Naposledy sme sa počuli počas Vianoc a sľúbili sme si, že keď vyzdravie z chrípky, tak sa stretneme niekde v kaviarni. Ako moja mama, mala rada kaviarne a tiež fajčila. No z telefónu sa ozval iný hlas. „Evička? To som sa ja, Martina mladšia, mama zomrela.“ Po dlhom telefonáte som sa rozplakala. Odišla ďalšia bytosť, ktorá poznala moju mamu a už ich naozaj veľa neostalo. Teta Martina bola právnička, a keď mi pred dvadsiatimi rokmi umrela mama, pomáhala mi s vecami, ktoré ma presahovali. Odborne aj ľudsky. Bola láskavá, vtipná, optimistická. Taká svieža duša, ktorá vždy hľadela dopredu. Pochádzala z poľsko-českého pohraničia, a aj preto si rozumela s mojou mamou, ktorá sa narodila v Maďarsku, na Dolnej zemi. Obe, okrem pracoviska, spájalo to, že si museli nájsť miesto v štáte a národe, ku ktorému patrili i nepatrili.
Tak som na ten pohreb išla a počas pohrebnej rozlúčky som premýšľala nad tým, ako som tam tri krát sedela v prvom rade. Tentoraz to bol tiež, lebo deti tety Martiny ma prijali ako rodinu. Keď umrela mama, pohreb som v podstate ani nevnímala, o tri mesiace neskôr som pochovávala otca. A po siedmich rokoch – maminho brata, o ktorého som sa starala. Potom som sa pohrebom vyhýbala. Bolo to priveľmi ťaživé, bolestné. Ale, ako sa hovorí, všetko chce čas. Postupne som sa naučila žiť bez mamy, aj maminho brata. S otcom to bolo komplikované, keďže rodičia boli rozvedení. Otca som počula pár krát v telefóne a videla som ho dva razy. Na svojej promócii a v truhle. Napriek tomu, že ma s ním nespájal žiadny reálny zážitok z detstva či mladosti, som cítila, že odišla časť zo mňa. Všetkých som pochovala na jedno miesto v krematóriu a dúfam, že mi mama odpustí, že je tam aj jej bývalý manžel.
V ten deň, keď mi zatelefonovala dcéra tety Martiny som sa pustila do hľadania fotografií. Pod dlhšom čase som otvorila staré mamine albumy a okrem fotiek z pracoviska, kde boli spolu s tetou Martinou, som vstúpila opäť do jej príbehu. Videla som ju ako malé šťastné dieťa s hruškou v ruke, ako dievčatko v puberte, ako dospievajúcu mladú ženu a ako ženu, ktorá žila svoj život s prvým či druhým manželom. Roky pred vojnou, roky po vojne, roky na Slovensku. A videla som ju ako zamilovanú ženu, ako ženu, ktorá hľadala šťastie, oporu, lásku, nádej. Moja mama bola krásna. Pekne tvarovaná postava a k tomu krásne husté kučeravé ryšavé vlasy. Vždy mi hovorila, prečo si len po mne nezdedila vlasy? No mám ich po otcovi, rovné, kedysi ako vravela moja kaderníčka „myšacej farby“ a dnes podľa nálady. Raz blond, raz tmavé, inokedy červené. Aj som si pri tých fotografiách poplakala, lebo som vedela, koľko utrpenia niesla v srdci moja mama. A aj som sa zasmiala pri pohľade na fešákov, s ktorými randila. Niektorí vyzerali naozaj skvelo. Mohla si lepšie vybrať, a nie tých dvoch, vrátane môjho otca!
Po katolíckom obrade, ktorý, hoci som evanjelička, som odspievala spolu s farárom, sme vyšli na terasu. Kondolencie, slzy. Vytiahla som cigarety. Na počesť tety Martiny, ktorá patrila k náruživým fajčiarom som si zapálila a pridali sa ďalší. Tak sme ticho fajčili a dávali to ľudské posledné zbohom... Na kare som sedela vedľa manžela tety Martiny. A dobre, že sa tak stalo, lebo nikto spočiatku o neho nejavil veľký záujem. Tak sme sa postupne pri jedle rozhovorili a dozvedela som sa, že na strednú a vysokú školu chodil s maminým bratrancom! Svet je naozaj malý. Otcovia mamy a jej bratranca boli bratia. Ale to je iný príbeh.
Na rad prišli fotografie v mobile, alebo zo starých albumov a rozhovory. A spomienky. To všetko patrí k tomu, keď sa ľudia lúčia s niekým, koho hlboko milovali a kto miloval ich. Vedela som, že to najhoršie ich však čaká, keď precitnú do reality. Hoci sa tetine deti vrátili do svojich domovov, už ich život nebude úplný. A viem, aké to je vrátiť sa do prázdneho bytu. Kedysi tu bola mama, stará mama. A ostala som už len ja. Vyrovnať sa s neprítomnosťou osoby, s ktorou som bola hlboko spätá, bolo to najhoršie. Ticho, nezmyselnosť bytia, slzy. Postupne som sa začala dotýkať vecí po mame a triediť. Komu – čo posunúť, čo vyhodiť. V tomto som bola nekompromisná, lebo mi trhalo srdce vidieť izbu, v ktorej spávala. Všetko išlo preč. Nechala som ju vymaľovať, vymenila som nábytok, doplnky. Ale vždy – na noc tú izbu zatvorím. Aj po dvadsiatich rokoch.
Ale vráťme sa ešte k pohrebu tety Martiny. Pri vstupe do obradnej miestnosti okrem vážnej hudby nás vítala vôňa segedínskeho guľáša. Chápem, že pracovníci pohrebnej služby potrebujú aj dačo zjesť, ale toto pôsobilo bizarne. Vedľa mŕtvy človek v chladiacom boxe a tu čerstvý obed. Hoci som na maminom pohrebe neplakala a bola som úplne v šoku, jedno som vnímala. Pána, ktorý recitoval nad maminou rakvou básničku. Nie, nebola odo mňa a chlapík bol evidentne opitý. Tak sa rozcítil, že skoro sa na tú rakvu zvalil. Toto mi prišlo trochu aj smiešne, ale zachovala som dekórum. Keď umrel otec výrazne som varovala ľudí z pohrebnej služby, že si neželám žiadne recitácie ani fotografovanie. Povedali mi, že toho milovníka poézie a alkoholu prepustili. Napriek tomu premýšľam nad tým, ako to ľudia, ktorí počas celého dňa sprevádzajú smútiacich, psychicky zvládajú. Vybrali si túto prácu dobrovoľne, alebo nemali na výber? Opijú sa večer po tom všetkom? Alebo sú na tabletkách? Majú rodiny? Ako vnímajú ich blízki, že majú doma niekoho, kto je po celý deň v blízkosti smrti?
Moja mama nemala ľahký život, ani jej brat, ani rodičia. Boli to repatrianti. Po 1947 roku sa starý otec rozhodol, že sa v rámci výmeny obyvateľstva, vráti do pôvodnej vlasti. Obchodník, správca majera, vzdelaný, rozhľadený a bohatý človek. Najprv poslali na Slovensku deti, aby sa naučili lepšie materinský jazyk. Mamu ako 14-ročné dievča umiestnili do učiteľskej rodiny na Liptov a brata do sirotinca. No, bol to šok. Veď Poľný Berinčok, kde sa mama narodila, a z ktorého je dnes trojjazyčné mesto, bol na juhu Maďarska. Rovina, teplo, pokoj, lány obilia. Mamin brat to v sirotinci nezvládol, museli ho vrátiť k rodičom, lebo ochorel. Mama ostala teda sama, až kým neprišli všetci. No, nik ich tu nevítal s otvoreným náručím. Slovákov z Maďarska umiestňovali do obcí a domov po Maďaroch, ktorých označili ako kolaborantov a všetko im zobrali. Stará mama hovorila, že keď videla, ako tí nešťastníci podpaľovali svoje domy, že sa radšej obesí a tu neostane. Napokon sa rodina dostala do Senca. Pridelili im biedny nepodpivničený dom so záhradou plnou štrku. A role, na ktorých si starých otec myslel, že bude gazdovať. No februári v 1948 im všetok majetok zobrali, starý otec bol označený ako kulak a mohol si vybrať medzi PTP táborom a ostravskou baňou. Tak skončil ako baník. Robil tam až do dôchodku, ktorý si však veľmi neužil. Po príchode „spriatelených vojsk“ v 1968 dostal mozgovú porážku a v septembri zomrel. Ja som sa narodila v novembri, o rok neskôr.
Starého otca som teda nepoznala, ani príbeh našej rodiny, až kým nepadla totalita. A nepoznala som ani druhého starého otca, ktorý zomrel pár rokov po mojom narodení. Takže tých otcov – som vlastne nemala. Keď som sa stala veriacou, mala som veľký problém s tým modliť sa k Bohu ako Otcovi. Chýbala mi reálna skúsenosť, emócia, čosi, čoho by som sa vedela zachytiť. Pomaly som si na to však zvykla, ale to otcovské prázdno vo mne navždy zostalo.
Po smrti mojich blízkych som si musela nanovo vybudovať život. A vytvoriť si aj okruh priateľov, ktorých som občas mohla považovať za svoju rodinu. Nebolo to jednoduché, nakoľko vo svojej podstate som introvertka. Pracovné pozície mi však pomohli vystúpiť zo svojho sveta a otvoriť sa životu. Tak som teda kráčala bytím s väčšími či menšími úspechmi, víťazstvami, pádmi, prehrami. Čelila som ľuďom, ktorí mi ublížili. Vedome. A musela som sa naučiť im odpustiť a opustiť ich. A vítala som do života nové duše, ktoré ma mali a majú rady aj mojimi chybami a stále plamennou povahou, ktorá bojuje za spravodlivosť. Taká som. Avšak nikdy som sa Pána Boha nepýtala, prečo sa niečo stalo práve mne. Ani po kolapse mojej telesnej schránky, ani, keď ma vyhodili z práce. Povedala som si, že aj z tejto situácie sa dostanem, lebo život – život je silnejší ako smrť!
A pred necelými siedmymi rokmi som privítala v mojom prázdnom byte – malé stvorenie. Drobnú miničivavku, ktorá vážila 700 gramov. Dnes má 1800 gramov a v apríli oslávila 7 rokov. Zrazu tu bilo pri mne jedno malé srdiečko, ktoré ma čakalo, kým prídem domov. Nikdy by som neverila, koľko radosti môže priniesť do života psík. V izbe, v ktorej tvorím, spím a pracujem, opäť pribudli hračky. S Bibi som sa trochu vrátila do detstva. Je neuveriteľne nežná, milá a hravá. Stala som teda „psou mamou“ a odrazu bol môj život oveľa veselší. Aj toto mi pomohlo vystúpiť z tieňov útrap či osamelosti. Vďaka mojej Bibi som sa otvorila svetu zvieratiek a stala sa oveľa citlivejšou voči nemým tváram, za ktorými je množstvo emócií. Možno viac, ako ich majú niektorí z nás...
Pred pár rokmi som si na stenu v predizbe zavesila veľkú maminu fotografiu. Rada som ju fotografovala. Je na nej usmiata a veselá, a takto si ju chcem do konca svojho života pamätať. A raz, keď príde čas, sa opäť stretneme. Už teraz som zvedavá na ten komentár čo mi povie, ako som zvládla svoj život. A možno to bude len tiché objatie dvoch duší, ktoré sa milovali a všetko pochopili, že život je dar, ktorý si musíme na svojej ceste chrániť, strážiť, ceniť a tešiť sa z dobrých vecí, ktoré prináša. Amen.
Eva Bachletová
