List Ľudovítovi Štúrovi
Vážený pán a milý brat Ludevít,
srdečne Vás touto cestou pozdravujem a ospravedlňujem sa za opovážlivosť oslovovať Vás menom a zároveň označením brat. Spája nás totiž spoločné evanjelické a.v. vierovyznanie, a tak si odvažujem Vám písať v tejto forme, hoci vo Vašej dobe priama korešpondencia od žien nebola zvyčajná či prípustná. Napriek tomu verím, že moju trúfalosť prijmete s porozumením. Oslovujem Vás menom Ludevít, lebo tak ste podpisovali listy, ktoré som čítala, alebo takto bolo Vaše krstné meno uvedené aj v tiráži Slovenských národných novín.
Tento rok je pre náš štát a slovenský národ veľmi významný. Pripomíname si Vaše 210. výročie narodenia. A preto je Rok Ľudovíta Štúra priestorom pre rôzne prednášky, aktivity, konferencie, semináre, vydávanie publikácií, vyhlasovanie súťaží, ktoré sú venované Vám a štúrovcom. Aj ja som bola oslovená, aby som pripravila o Vás text na študijné účely. Úprimne, bola som touto výzvou zaskočená. Veď písať o tak širokom a významnom diele je naozaj náročné. Tak pre historikov, ako aj pre jazykovedcov, literátov, teológov. Potom som si pomyslela, veď v školách sme sa toľko o Vás učili, hádam to zvládnem. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistila, že vo svojich rokoch tak málo viem o Vašej dobe, dejinných okamihoch nášho národa a Vašom diele. S pokorou a zanietením som teda siahla po dostupnej literatúre a po večeroch som čítala odborné publikácie a práce, ktoré analyzovali Vašu tvorbu, činnosť, životné kroky. Dokonca som otvorila staré skriptá z dejín slovenskej žurnalistiky, lebo som si spomenula, že náš bývalý profesor dejín bol Vašim veľkým obdivovateľom a aj znalcom Vašej žurnalistickej tvorby. Tak som teda začala s opakovaním dejín novinárstva a ocenila som svoje precízne poznámky a vyznačenia v skriptách. Nedalo mi a siahla som aj po encyklopedickej literatúre, aby som historické obdobie meruôsmych rokov lepšie poznala. S potešením som zistila, že moja domáca knižnica ponúka tiež tituly, ktoré už dnes patria k historickým vydaniam. Či už je to Bibliografia Ľudovíta Štúra od zostavovateľa dr. Jána V. Ormisa, vydaná Maticou slovenskou v roku 1958, alebo Listy Ľudovíta Štúra II, 1844 – 1855, ktorú vydala Slovenská akadémia vied Bratislava v roku 1956. Tento takmer šesťstostranový zväzok listov je pravdaže len výsekom z Vašej obsiahlej korešpondencie, ktorú ste adresovali priateľom, rodine, vysokopostaveným osobnostiam, spolupútnikom v národnom bojim, duchovným, kultúrnym dejateľom – doma a v zahraničí. A to v slovenčine, češtine, nemčine, poľštine. V súčasnej dobe by ste akiste využili moderné komunikačné prostriedky, avšak pred takmer dvoma storočiami ste boli odkázaný na písomnú formu.
A to je i potešiteľné, lebo vďaka tomu môžeme oveľa hlbšie pochopiť a poznať, koľko drobnej, namáhavej práce ste museli vynaložiť, aby ste pre národné myšlienky a slovenskú reč získali priazeň. Viem, čítať cudzie listy sa nepatrí. Ktovie, čo by ste na to povedali, keby ste vedeli, ako s Vašimi súkromnými myšlienkami naložili slovenskí vedci. V ich mene Vás prosím o odpustenie. Veď im išlo o dobrú vec. Pochopiť, poznať Vaše názory, Vašu energiu, Vaše úmysly. A prostredníctvom listov poznať aj dobu, ktorá sa nám javí tak vzdialená. Veď viete, akí sme my Slováci – rýchlo zabúdame na našich velikánov a veľké okamihy slovenskej histórie. Zaiste, postavili sme Vám i Vašim spolubojovníkom za slovenskú vec – sochy, pomenovali sme po Vás ulice, kultúrne priestory, inštitúcie, ale aj súťaže.
Ale vráťme sa k Vašim listom. Písali ste mnohým a písali ste podrobne a vytrvalo o tom, čo chcete dokázať, aké je potrebné presvedčiť všetky vrstvy vtedajšej spoločnosti o tom, že slovenský národ existuje. O tom, že má svoju reč, hoci v tom čase ešte „neoficiálnu“, a že má svoje práva, a že ide o územie, ktoré raz azda bude samostatným územným celkom. Boli to veru trúfalé názory! No Vy ste detailne, neúnavne, no vždy s noblesou argumentovali, a tak ste sa dožadovali vydávania slovenských novín, zvolania spolku Tatrín, šírenia slovenskej reči. Pravdaže v zväzku vydaných listov som našla aj riadky, ktoré ste adresovali Adele Ostrolúckej. Asi sklamem všetkých, keď vyzradím, že v liste ste jej posielali úvahu o „básnictve nášho kmeňa“, či skôr recenziu na vydané básne mladého autora zo Srbska (list č. 331).[1] Váš súkromný život bol ako v minulosti, tak i dnes predmetom rôznych názorov, špekulácií. O Vašich citoch k Marii Pospíšilovej a Adele Ostrolúckej sa vyjadrovali mnohí odborníci či historici. Dokonca Váš vzťah k ženám zaujal aj bulvárne médium. Možno však informácie o Vás a Vašom odmietavom vzťahu k manželskému zväzku inšpirovali čitateľov k tomu, aby si o Vás niečo prečítali aj v odbornej literatúre. Ja si dovolím poznamenať len toľko, že podľa dobových portrétov sa mi javí, že obe dámy, ktoré uchvátili Vaše srdce a myseľ boli krásne a ich tváre mali podobné črty.
Ale vráťme sa k Vašim listom. Písali ste mnohým – Samovi Bohdanovi Hroboňovi, Ctibohovi Zochovi, Michalovi Miloslavovi Hodžovi, Martinovi Hamuljakovi, Jánovi Kollárovi, Augustovi Horislavovi Škulétymu, Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi, Vaclavovi Hankovi, Izmailovi Ivanovičovi Sreznevskému, Jánovi a Karolíne Štúrovcom, Mikulášovi Dohnánymu... No nielen Vy ste boli ten, ktorý svojimi listami prebúdzal národné myšlienky, ale s vďakou ste prijímali povzbudivé listy od priateľov. Samovi Bohdanovi Hroboňovi ste 6. januára 1844 napísali: „V tichto hrozních búrkach a časoch smutních bou mi a šetkím nám list Váš od 10 listopada opravďivou útechou! Ťešili sme sa s ňím jako zo zvestuvateľom lepších, šťasňejších dňov. Vi sťe sa višinuli k pojaťú čistej, žjadnimi osobnosťami ňezakalenej mišljenke Slovanskej a zahoreli celím ohňom duše Vašej za našu Slovenčinu, céru Slávi peknú, rovnoprávnú ale dávno utajenú pred svetom.“[2] (List č. 171)
Keď som čítala Vaše listy, ktoré ste písali či už z Bratislavy, Viedne, Modry, snažila som si predstaviť, ako ste sa cítili, ako ste vyzerali. Sochy, busty, pamätné tabule, maľby, filmy, divadelné hry, poštové známky, medaily Vás zobrazujú ako prísneho, často zachmúreného človeka. Na fotografii (dagerotypia), na ktorej je zachytené slovenské vyslanectvo k cisárovi Františkovi Jozefovi I. z 20. marca 1849 pôsobíte spolu s ďalšími desiatimi slovenskými buditeľmi (napr. Michal M. Hodža, Jozef M. Hurban, Samo Chalupka, Karol Kuzmány) – vážne, no nie smutne. Skôr odhodlane, vzbudzujúc rešpekt. Z Vášho výrazu a postoja tela je zrejmé, že ste boli presvedčený o svojich plánoch so slovenským národom a neboli ste za žiadnu cenu ochotný ustúpiť. Napokon Váš život je toho príkladom. Vo väčšine listov ste svojim adresátom vykali. Výnimku tvorí napríklad korešpondencia Ctibohovi Zochovi (evanjelickému farárovi a Vášmu blízkemu dlhoročnému spolupracovníkovi), v ktorých ste mu veľmi bezprostredne a ľudsky písali o Vašich aktuálnych novinkách, komentovali ste jeho zaslanú tvorbu určenú na publikovanie, ale ste sa zaujímali aj o jeho rodinný život. Hádam sa neurazíte, no s úsmevom som si prečítala, ako ste Vášho priateľa niekoľko krát prosili, aby Vám konečne už zaslal ten tabak (dohán)!
Aby som lepšie porozumela kontextu Vášho pôsobenia – národovca, kodifikátora, revolucionára, politika, novinára, literáta, jazykovedca, navštívila som v minulosti výstavu, ktorá bola venovaná práve Vám. A to priamo na Bratislavskom hrade. Expozícia bola zameraná na Vás ako reformátora slovenskej spoločnosti. Medzi exponátmi návštevník našiel dobové dokumenty, písomnosti, texty, olejomaľby, už vyššie spomínanú dagerotypiu (fotografiu), vlajku slovenských dobrovoľníkov zo septembra 1848, leták prvej Slovenskej národnej rady, fotokópie a originály rukopisov. Ako aj vydané diela. Vaše a Vašich spolubojovníkov. Samozrejme na paneloch bolo sprievodné slovo. A predsa mi čosi chýbalo. Istá veľkoleposť, ktorá patrí Vášmu dielu, ktoré ste spolu s generáciou štúrovcov vykonali. Vaše knihy a knihy o Vás boli skromne položené pod sklom za vitrínou s popiskom. Ako sa mi len žiadalo ich vybrať a vystaviť každý exemplár zvlášť s výrazným textom, ktorý by povedal dnešnej slovenskej generácii – Pozrite sa Slováci! Bez týchto diel by sme ako národ neboli! A nebola by ani naša reč, ani povedomie, že sme národ, ktorý má nádej. Hoci Vy sám ste s trpkosťou okúsili neúspech Vašich povstaní, predsa len ste dokázali zmobilizovať Slovákov k činu. Dokázali ste ich presvedčiť, že o svoje miesto na zemi – o miesto v štátnom usporiadaní a európskom priestore – je nutné zápasiť. Vy a Vaši spolubojovníci ste prebudili spiaci slovenský národ k sebauvedomeniu a aj sebavedomiu.
Aká škoda, že pri príležitosti tejto výstavy neboli vydané reedície odborných kníh o Vás, ktoré by si bolo možné zakúpiť pri odchode z expozície, alebo dokonca reedície Vašich diel! Tie by mali patriť nielen do školských a univerzitných knižníc, ale do každej domácnosti Slovákov. Lebo iba hmatateľná pripomienka na to, ako sme sa ako národ vyvíjali a prečo, dokáže súčasníka vrátiť k svojim koreňom. Rovnako mi chýbalo v kontexte výstavy interaktívne využitie súčasných technológií (internet, mobilné aplikácie). Veď Vaša generácia bola priekopnícka a vítala modernizáciu v živote obyčajného ľudu.
V listoch, ktoré ste odoslali v roku 1845 svojim spolupracovníkom, ste často písali o prípravách na vydávanie Slovenských národných novín. Vyzývali ste nielen k spolupráci, ale najmä ste pripravovali spoločnosť, duchovenstvo – katolícke a evanjelické, kultúrnu verejnosť na prijatie tohto slovenského titulu. Bojovali ste o povolenie k vydávaniu novín, zápasili ste o pochopenie, presviedčali ste odporcov, zdôvodňovali, argumentovali. Zároveň ste aj českých priateľov informovali o prebúdzaní sa slovenskej intelektuálnej vrstvy.
15. júna 1845 v Prešporku ste vydali Ohlas o Slovenskích Národňích Novinách a Orlovi Tatránskom, ktorým ste oznámili vydávanie novín, jeho obsah, zameranie, ciele. „ Pokloňte sa, Tatri, Pánovi Svojmu a vijasňite sa, bo On z visosťi Svojej pohlaďeu na vaše rodi, Jemu vernje, milostivo! Viplňená je žjadosť ích vrúca, obdarenje sú tím za čím dáuno horeli: vichoďiť budú Novini aj v ích reči materinskej!“[3] To ste napísali v úvode ohlasu, aby bolo zrejmé, že slovenská reč sa stáva prostriedkom žurnalistickej komunikácie a nástrojom pre šírenie myšlienok v reči, ktorej rozumie pospolitý ľud. Netrpezlivo ste očakávali vydanie prvého čísla, rovnako ako aj Vaši čitatelia. V piatok 1. augusta 1845 vyšli teda Vaše noviny (Slovenskje Národňje Novini ) s úvodným článkom a titulkom, ktorý je pomerne známy: Čo cheme s novinamí našími? V texte sa uvádza, že je zrejmé, ako iné národy v Uhorsku – Slovákov prevyšujú. „Čo že je za príčina tohto nášho nazad ostaňja? Ňepoznávali sme požaduvaňja času nášho, a potrebi naše vlastnje, a kďe ňjet (non est, ist nicht) poznaňja tam aňi njet zadosťurobeňja potrebám takímto, tam ňjet napraveňja. Z tohto nášho nazad ostaňja viťekalo to: že sme sa sami seba, keď si národi inšje pred nás zastali, opustili a tak rečeno len na Božú milosť ňehali. Božja milosť a pomoc, pravda, všaďe je potrebná a bez ňej človek ňič ňeviveďje, ale bez práce, bez ustávaňja ňepríďe ťjež ani Božje požehnaňje, lebo len prácou človek si ho nakloňuje a hodním sa ho stáva.“[4] Veľmi jasne, ste v úvodníku naznačili, že je potrebné hovoriť o chybách a nedostatkoch národa, aby bolo možné sa z toho poučiť.
Zaiste, začiatky vydávania novín neboli jednoduché a Vy sám ste boli konfrontovaný rôznymi názormi. V liste Samovi Bohdanovi Hroboňovi (básnikovi, filozofovi) zo 6. septembra 1845 ste písali, aké ohlasy dostávate na noviny. Nuž, pri čítaní týchto Vašich úprimných riadkov som si pomyslela, že slovenská mentalita je naozaj svojrázna a ani 180 rokov od vzniku Vašich novín sa veľmi nezmenila! Napísali ste: „Viem, že žjadosťiví buďete zveďeť jako sa novinám voďí a jakje mi o ňich chíri a dopisi doletujú? braček, odpovjedam Vám, kdo že uhovje Slovákom? Málo lepších prjazňivejších hlasou víjmuc, sipe sa to hrozňe na hlavu moju: dopisi prichoďja pre reč strašlivje, pre literi laťinskje hroznje, pre malí formát ošklivje, pre zmer novín ňenávistnje, pluhavje. Jedňim som conservatív a to že je podzrivuo, druhím som ňje dosť forrista a každí komu sa lebo zmer novín, lebo reč, lebo písmeni, lebo formát, lebo cena ňepáči, koho článok ňje je prijatí alebo tak prijatí jako ho napísau, každí sa, ale každí odrjeka novín, smrť ím predpovjeda a praje.“[5] (List č. 219) Napriek tomu, ste vytrvali a húževnato pokračovali vo vydávaní novín až do roku 1848. Už z čítania prvého ročníka bolo zrejmé, s akou precíznosťou boli jednotlivé vydania pripravované. Na úvodné tematicky orientované články – ľudového osvetového charakteru (väčšinou vychádzajúce na pokračovanie), nadväzovali správy z domova a zo zahraničia v rubrikách – Ďeňník Domáci a Denník Zahraniční. Výber textov bol však premyslený. A to považujem za Vaše žurnalistické majstrovstvo.
Spolu s Vašimi redaktormi a spolupracovníkmi ste publikovali správy, ktoré mali čitateľa poučiť, informovať, inšpirovať. Žiadna správa nebola publikovaná samoúčelne. Správy zo stolíc v Uhorsku a správy z cudzích zemí (napr. Špaňjelská, Englická, Talianská, Ňemecká, Prusi, Spojenje pounočno-amerikánke obce) ste uverejňovali s cieľom rozšíriť obzor slovenského národa o podnietiť jeho záujem o vyspelejšie krajiny. Obsah 45 čísiel prvého ročníka Vašich novín je veľmi inšpirujúci. V novinách ste sa zamerali na sociálne, spoločenské a hospodárske otázky pospolitého ľudu, ako by ste mu chceli nastaviť zrkadlo a reflektovať tak najväčšie ťažkosti a deformácie, s ktorým zápasí.
Čitateľovi novín ste ponúkali texty systematicky, aby ich dokázal pochopiť, prijať a poznatky preniesť do života. Spomeniem napríklad – Terašje ludu viučuvanje, kde ste podrobne zachytili stav vzdelávania. Deti často nechodili do školy preto, lebo rodičia ich potrebovali pri prácach na hospodárstve, kde sa potom často úplne vysilili a ochoreli. Rovnako ste kriticky poukázali na cirkvi, že sa málo starajú o vzdelávanie detí, no kritika bola namierená aj na učiteľov a vtedajšie školstvo vôbec. Na to nadviazal ďalší tematický článok o nedeľných školách, v ktorých ste videli príležitosť, ako vzdelávať deti a mládež (aj s presným rozpisom predmetov pre nižší a vyšší stupeň). Niekoľko čísiel prinieslo na pokračovanie cyklus venovaný spolkom miernosti (spolky mjernosťi). V nich ste veľmi farbisto, detailne, pravdivo vyskresľovali pitie pálenky v slovenských dedinách a jeho škodlivý vplyv na rodinu, majetok a výchovu detí. Zároveň ste pozorne spravodajsky zachytávali rozvoj spolkov miernosti, ktoré mali na dedinách viesť a vychovávať ľud k abstinencii, alebo aspoň k zrieknutiu sa pitia a pálenia pálenky. Vyzdvihovali ste každú snahu duchovných o zakladanie týchto spolkov a ich udržanie.
Osobne ma veľmi zaujal cyklus úvodných článkov Dobročinnje ústavi, prostredníctvom ktorých ste načrtli rozvoj okolitých krajín z pohľadu rozvoja priemyslu, hustoty obyvateľstva, ako aj rozmer chudoby, rozvoj dobročinnosti a vznik rôznych ústavov. Tieto texty možno chápať ako isté lekcie z ekonomiky. Zároveň ste nimi poukázali na to, ako je potrebné a možné sa pred chudobou brániť (sporiteľne). Úprimne potešil ma aj oznam o akciách na Viedenskej burze (Beh na Vjeďenskej burze), ktorý ste v novinách publikovali. Veď takmer o jedno storočie sa už podobné oznamy v slovenskej tlači prestali publikovať... Od čísla 23 po číslo 26 ste publikovali úvodné články na pokračovanie, a to na tému Život domáci a pospolití. Týmto cyklom článkov ste brat Ludevít dokázali, akú ste mali v redakcii novín premyslenú koncepciu a ako ste dokázali vedome otvoriť a interpretovať pre slovenský národ tému – a to výchova k občianstvu a štátnosti! Veľmi zľahka, takmer naivne ste na začiatku popisovali podstatu a zmysel rodiny, obce, aby ste čitateľa priviedli k tomu, že je potrebné angažovať sa vo veciach verejných. Zaujímať sa o život obce, vyššieho celku, vyššieho záujmu. Budovať spoločnosť, lebo iba na základe toho, može národ spevnieť.
No s pobavením i ľútosťou musím konštatovať, že kritika rodinkárstva v obciach, ktorú ste vykreslili v čísle 24, platí, a to niekoľkonásobne aj pre súčasné pomery Slovenska. „Stáva sa toto roďinoľubstvo prepjatuo na pr. tak keď sa od luďí údovja ích roďini len preto že sú z ích príbuznosťi od verejních povinnosťí oslobodzujú, keď sa údovja roďini trebas i bez súcosťi a povolaňja do úradou len preto že ích zvazku príbuznjemu patrja strkajú, keď sa azda od pokuti, ktorú bi za prjestupki svoje dostať mali puosobeňím svojích vetšú moc majúcich vibavujú atď.“[6]
Na predchádzajúci vynikajúci cyklus článkov ste v závere 1. ročníka Slovenských národných novín nadviazali ďalšou témou – a to Pospolitosť a jednotlivosť (č. 27 – 30). V týchto článkoch ste čitateľovi predstavili štruktúru a rozvoj spoločnosti v cudzích krajinách so zámerom nielen recipienta informovať, ale zároveň ho viesť k uvažovaniu nad tým, kde sa v tomto kontexte nachádza slovenský ľud.
Milý brat Ludevít, tento rok uplynie 180 rokov od chvíle, kedy ste začali vydávať Slovenské národné noviny. Bol to zlomový okamih pre slovenskú žurnalistiku a dodnes sú Vaše noviny inšpiráciou pre generácie novinárov, ktoré si ctia múdrosť, serióznosť, koncepčnosť. Ako kresťan – evanjelik ste pochopili, že vieru je potrebné pretaviť do skutkov. Ukázali ste ostatným, že veriaci človek sa musí zaujímať o blaho druhého. Že nemôže mu byť ľahostajný osud človeka, ktorý trpí pod jarmom zotročenia ducha a tela, že nestačí veci len kritizovať, ale treba ich vedieť usmerňovať, naprávať, pozitívne ovplyvňovať. Zároveň ste sa usilovali spájať katolícke a evanjelické duchovné vrstvy v zápase o spoločený cieľ – výchovu (osvetu) ľudu, slovenský jazyk a národné záujmy. Svojim životom ste dokázali, že pre veľké veci sa treba obetovať a kadečo i pretrpieť. Zažili ste úspechy i prehry, krivdy i nepochopenie. A zaiste ste sa i mýlili. No nikdy ste sa nevzdali viery v Boha a viery v slovenský národ a v slovenskú reč. Prežili ste na tejto slovenskej zemi necelých 41 rokov. Najlepšie roky svojej mladosti a zrelosti ste obetovali práci a veľkým ideálom.
To, čo ste už nestihli dokončiť prevzali iní – Vaši súputníci, kolegovia a ďalšie generácie. Nič z Vašej práce teda neostalo bez odozvy a v konečnom dôsledku po ďalších desaťročiach – bolo dielo zavŕšené úspechom. Svoju energiu ste investovali nielen do formovania kultúrnej elity medzi Slovákmi, ale podporovali ste národné a intelektuálne záujmy aj iných prebúdzajúcich sa národov v 19. storočí. Tento kultúrny presah Vašej generácie je inšpirujúci aj dnes, nakoľko súčasná kultúra – hoci globalizujúca – smeruje viac k atomizácii kultúrnych prejavov a kultúry ducha vôbec. Kiežby sme si dokázali Vaše činy viac vážiť a nechať sa nimi povzbudiť v dobe, ktorá je veľmi zložitá a neprehľadná. No zároveň verím, že by ste boli aj hrdý na našu malú krajinu a Slovákov tu i v zahraničí. Napriek všetkým prehrám slovenského národa – sme tu. Píšeme vo Vašej a našej slovenskej reči, máme vlastný štát, patríme do Európskej únie. Prekonali sme dve svetové vojny, duchovné zotročenie a diktatúru a zápasíme naďalej o svoje slobodu a miesto v európskom priestore. Vyvíjame sa. Spoločensky, politicky, kultúrne. Učíme sa žiť v pokoji a v mieri s inými krajinami, národmi, národnosťami, etnikami. Učíme sa spravovať svoj štát na základne demokratických princípov, humanizmu a kresťanskej tradície. Isteže v mnohom sme ešte slabí, nedokonalí, chybujeme, ale predsa máme nádej, že ďalšie generácie budú politicky zrelšie a naša spoločnosť tiež.
Zo srdca Vám ďakujem Vám brat Ludevít, že som si vďaka Vám mohla znovu uvedomiť svoje vlastné zakorenenie v slovenskom jazyku, v ktorom premýšľam, tvorím, a ktorý milujem!
S úctou Eva Bachletová
[1] Listy Ľudovíta Štúra II 1844 – 1845. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1956, s. 513
[2] Listy Ľudovíta Štúra II 1844 – 1845. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1956, s. 14
[3] Slovenskje Národňje Novini, č. 1, Pjatok d. 1. Klasňa, 1845, s. 1
[4] Slovenskje Národňje Novini, č. 1, Pjatok d. 1. Klasňa, 1845, s. 1
[5] Listy Ľudovíta Štúra II 1844 – 1845. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1956, s. 93
[6] Slovenskje Národňje Novini, č. 24, Utorok d. 21. Vel. Rujna, 1845, s. 1
