Nástrahy jari
Už je tu! Teda jar je tu. A hneď sa aj výhražne opýtala: „No čo moja pekná, už upratuješ?“ Jari sa nedá odolať, tak som sa pustila do toho. Našťastie sa vo mne nakopilo dostatočné množstvo skľučujúcej energie a zimnej nenávisti.
Obzrela som terén, teda náš byt. Sfúkla som prach z rodinných klenotov na policiach, teda storočných hrnčekov a tanierov, potom som sa pozrela na kachličky a znechutene si šla uvariť kávu. Počkala som, kým ma odpor voči drhnutiu opustí, a tak som medzitým začala vyhadzovať haraburdy. Moja mama prejavila vážne obavy. Nie o moje psychické rozpoloženie, ale o roky ukladané a schovávané poklady. Podľa mňa sú to zbytočnosti a daromnosti. Mamu som poslala na návštevu a hurá na to! Priznám sa, že raz som mame vyhodila aj doklady. Zaujímavé, že ju netrápila strata občianskeho, ale akési potvrdenie o jej profesionálnej činnosti. Tak som sa vyhla bielej skrini, kde má zrolované nákresy a projekty, prestala snoriť v jej zásuvkách, kde okrem cigariet nájdete naozaj všetko!
No dobre, ale dosť bolo upratovania! Nazrela som do šatníka. Tenisky sa mi rozpadli už na jeseň, jarná bunda vyzerá ako z kontajnera, kabelka má divný odtieň a nohavice sa mi už jednoducho nepáčia! Zamkla som nie veľmi uprataný byt a vyrazila do obchodov. Potácajúc sa v rozťahaných topánkach som si vybrala osvedčenú značku, teda – nie značku, ale obchod, ktorý svedčí mojim financiám. Môj ty dobrý! To čo je? Obula som si prvé obstojne vyzerajúce tenisky, prešla pár krokov a pocítila ľahké kolísanie. Nie tlaku, ale mojich nôh. Takmer som sa zabila, kým som ich vyzula. Vnútro bolo lákavo mäkké, vraj s dákou pamäťovou penou a nos tenisiek trčal o päť centimetrov do hora, čiže polovica topánky nemala šancu sa dotknúť zeme. Ale ja áno! Usúdila som, že bude lepšie, ak budem mať dobrú pamäť v hlave, a nie na nohe a kúpila si pre istotu dvoje tých istých tenisiek, ktoré nosím už roky. Vybavené!
Dámske vetrovky boli ešte zábavnejšie! Cukríkové farby bili aj do mojich slabých očí. Nevzdávala som sa. Moja predstava o peknej sviežej elegantnej vetrovke, ktorá by zvýraznila môj osobný šarm sa rozplynula po tom, ako som vyskúšala zopár trendy kúskov. Vo všetkých som sa úplne stratila. Široké strihy pozývali k sebe minimálne jednu osobu naviac, a tie farby by odradili aj toho najťažšieho módneho ignoranta. Tak som prešla do pánskeho oddelenia a bez hanby si kúpila čiernu vetrovku, v ktorej som vyzerala ako človek!
Bola som vyčerpaná, tak som sa stavila na kávu a zavolala kamarátke, že si obnovujem šatník. Joj, veľmi zlé rozhodnutie! Kamoška, ktorá sa priam vyžíva v módnych novinkách doletela ako šíp s rozžiarenou tvárou poradkyne. Išli sme teda obzrieť kabelky. Kým kamoška výskala nad ohavnými kusmi, ktoré sa hodili na všetko, len nie na nosenie, ja som si obzerala jednu nevýraznú kabelku. Podstatné bolo, že nevážila päť kilogramov ako tie ostatné s čačkami a príveskami, zmestil by sa mi do nej foťák a základné veci na prežitie – ako doklady, kľúče, mobil, hrebeň a rúž. Kamoška si len povzdychla: „Keď myslíš!“
Aby som jej urobila radosť, pozreli sme sa aj na jarné svetríky. Zhnusene som si vzala na vyskúšanie zopár kúskov, ktoré podľa mňa isto vyrobili z ropy. V kabínke som sa skoro zadusila, keď som navliekla na seba to čudo. Potila som sa, oči sa mi leskli od zúfalstva a vyzerala som v tom naozaj hrozne. Kamarátka si vybrala veľmi veľmi priliehavý kúsok a už sa aj videla, ako po nej pokukujú všetci muži. Ja som pokukovala po litri vody, ktorý som pri skúšaní stratila, a narýchlo som zobrala posledné tri kusy bavlnených rolákov a jedno tričko s dlhým rukávom. Po tomto kultúrno-tematickom zážitku som nebola viac ochotná nič obzerať. Musím si vystačiť s nohavicami z minulého roka!
Doma ma čakala mama s otáznikom v očiach! Vraj či som si všimla, ako sa pri upratovaní uvoľnili obkladačky v kúpeľni? No, teraz už áno, keď som uvidela jednu smutnú opadnutú kachličku vo vani. Samozrejme, že som sa nepriznala s akou žieravinou som kúpeľňu vyčistila. Snažila som sa seba a mamu upokojiť a zalistovala si najnovšom vydaní Domáceho majstra, a prilepila kachličky sekundovým lepidlom. Večer som načrela do knižnice, kde sa na mňa tešili tituly: Keď opravár nechodí, Vodoinštalatérom doma a lacno, Čo je s klimatizáciou, Zvárame a hobľujeme! Do ďalšej jari mám čo robiť, kým sa všetko naučím.
