Minule som si kúpila fľašku liehu. Podotýkam, že to nebola nijaká absolutka, iba praobyčajný etanol zmiešaný s vodou. Mávam totiž občas problémy s akné. Dala som ho do chladničky, čo ako sa ukázalo, bola asi chyba. Ráno, keď som si chcela vyčistiť pleť, tam lieh už nebol. Moja prvá reakcia bola „preboha, kam sa táto osoba až spustila?“ Neverila som vlastným očiam.
Tak už vážne vypije všetko, čo má vo svojom chemickom reťazci OH skupinu? (Len ma tak napadlo, že som tuším pred pár týždňami nevedela nájsť okenu...)
Nikdy som nebola „práskačka“. Snažila som sa tváriť, že žijeme normálnym životom. Po tom, čo každý náznak rozhovoru skončil búrlivou hádkou o tom, ako nie som normálna a ako si nedá porúčať od duševne chorého človeka, som to vzdala. Jediné, čo som mohla v takejto situácii robiť, bolo hrať hru na „idylickú rodinku“, aby bol v dome kľud. Lenže – každé divadelné predstavenie sa raz skončí a každý herec musí raz zložiť masku a fungovať v realite. Aj moja opona sa už zatiahla. Dnes už mám „padla“.
Rozumiem, že má problémy. Ale kto ich nemá? Prečo je niekto taký slaboch, že to rieši takto? Nie je alkohol tá posledná (ak vôbec nejaká) cesta? Aký má význam navrávať si že nijaké problémy nemám a nalievať sa aby som tomu ľahšie uveril?
Takéto typy alkoholikov zvyčajne nemávajú klasické stavy opitosti. Nechodia po krčmách a netackajú sa domov o tretej ráno rozbíjajúc všetko okolo (hm, to má byť útecha?). Dokážu svoj alkoholizmus dlhodobo tajiť ako pred okolím, tak sami pred sebou. A v tom je to zradnejšie – že sa nedá presne odhadnúť, odkedy to trvá. Ale jedno som si zistila – ak už alkoholik prestáva úzkostlivo tajiť svoju závislosť a začína mať „na háku“, je to zlé. U nás to už do tohto štádia pomaly speje.
Čo bude ďalej? To nevie nikto. Ja skončím školu a odídem kade ľahšie. Už chcem konečne po tých dlhých rokoch žiť normálne.
