Akiste ste sa už aj vy aspoň raz stali aktérom dialógu, rozoberajúceho súkromný život (bez ohľadu na to, čo vás do toho) nejakej známej či neznámej osobnosti.
„A nie je on náhodou gay?“
„Ale niééé, on je normálny, veď má aj vysokú školu!“
Akokoľvek nepravdepodobný sa vám spomínaný útržok rozhovoru zdá, osobne som bola jeho svedkom a môžem potvrdiť, že sa NAOZAJ odohral. Takže, z toho vyplýva, že ten, kto je gay, je nenormálny, a teda nemôže byť študovaný a rozhľadený. Ale kde sa potom berie toľko úspešných gayov na vysokých postoch? A nehovorte mi, že nie sú. Lebo niekoľko z nich osobne dobre poznám.
Mám kamarátku – je lesbička. Pracuje ako vychovávateľka v škôlke (a mimochodom, tiež má vysokú školu). Jej práca je pre ňu ozajstným poslaním. Detičky ju zbožňujú a ona ich tiež. Čo myslíte, že by sa stalo, keby sa o jej orientácii niekto dozvedel? Ani pomyslieť na to radšej... A teraz vám (aby toho nebolo málo) pridám ďalšiu pikošku: tá známa chodí k psychiatrovi a berie antidepresíva. A ubezpečujem vás, že toto nie je pokus o samoúčelnú gradáciu textu. Je to realita. No a čo vy na to? Máte sto chutí pobúrene odvrátiť zrak a kliknúť radšej na iný článok? Rozumiem vám. Ale predsa len...
Je normálny ten, kto chodí denno-denne podnapitý domov? Ten, kto bije manželku, deti... ten, kto vykradne a zdemoluje školu, škôlku, aby si odniesol pár počítačov? A v neposlednom rade: je normálny ten, kto si dovolí považovať svoj názor za jediný smerodajný a správny? Ten, kto si vo svojej krátkozrakej „normálnosti“ dovolí súdiť druhých, dávať im nálepky ako copyright?
Čím viac toho človek zažije, tým viac si uvedomuje vágnosť hranice medzi normálnosťou a nenormálnosťou. Aj keď oba sú len relatívnymi pojmami a treba s nimi narábať veľmi opatrne. Veľkosť ducha je v schopnosti prijať človeka takého, aký je – bez predsudkov a slepého prijímania názorov väčšiny.
