Homecoming je vlastne stretnutie absolventov Ohio University. Ukutočnuje sa každý rok a skutočne sem prichádzajú absolventi univerzity od roku 1804 (no skôr tí mladší a pohyblivejší) a z celých Spojených štátov. Stretol som tu ľudí z Alabamy, Severnej Karolíny alebo Georgie (ktorí našli tie správne Atény narozdiel odomňa, ale k tomu sa ešte dostanem), no a hlavne z Ohia (nie s Michiganu, pretože medzi Ohiom a Michiganom panuje nejaká nevraživosť, takže veľa ľudí z Michiganu v Ohiu neštuduje a naopak). Okrem toho, že sa všetci vidia, podpíšu sa na stenu, idú na piknik a v piatok večer sa všetci spolu ožerú, čo je zavŕšené ohňostrojom.
Vrcholom týždňa je však sobotňajší sprievod, ktorý je skutočne ako z amerického filmu. Pre sprievod bolo uzavreté celé mesto (rozumej obe hlavné ulice), a síce nebol taký veľkolepý, ako majú väčšie univerzity, bol to zážitok. Dokonca aj miestna TV Athens si postavila štúdio priamo na križovatke, kade pochod išiel a prinášala živé vstupy a rozhovory z miesta diania. Vtedy som skutočne nadobudol dojem, že pôjde o niečo neobyčajné. Sprievod odštartovali americkí vojaci, ktorí niesli vlajku a všetci im asi 5 minút tlieskali (určite najmä za zásluhy na svetovom mieri, pretože tak sa to v USA vníma). Za nimi nasledovali viaceré oddelenia univerzity– niektoré v maskách, iné bez. Zastúpení boli mladí republikáni, tiež mladí demokrati, realitná agentúra, ktorá prenajíma študentom bývanie, zahraniční študenti, univerzitný LGBT klub a aj kresťanská mládež (upozorňujem, že nepochodovali v tomto poradí, to by asi nedopadlo dobre). Vlastne v sprievode nerobili nič, iba pochodovali. Niektorí niečo rozdávali. Najväčšie vzrúšo asi bolo, keď niekto zo sprievodu zakričal ou-jú a dav zakričal ou-jé. To sa opakovalo asi 15krát, ale nestrácalo to na intenzite.
Vrcholom však bola univerzitná march band (pochodová kapela?), kde sa v sprievode okrem terajších členov ocitli aj bývalí členovia, ktorí si okrem skladby nacvičili aj krátke choreografie. Bol to skutočne zážitok vidieť toľko ľudí s hudobnými nástrojmi a v „pekných“ uniformách (tie uniformy sú skutočne otrasné, už chápem všetky tie vtipy športovcov a roztlieskavačiek na konto hudobníkov z kapely vo filmoch).
Po sprievode nasledoval obed a piknik zúčastnených. Na lúke vedľa štadiónov vyrástli stany a každý si podľa svojej príslušnosti k bratstvu/sesterstvu alebo katedre alebo k národnostnej menšine našiel svoj stan a dostal obed. Po obede nasledoval zlatý kliniec, a síce domáci zápas OU Bobcats s univerzitou Bowling Greens. Ten oštartoval presne o 14:00 a štadión bol úplne plný. Ja som bol na americkom futbale prvýkrát a vôbec netuším, o čo v tom športe ide. Mám pocit, že je to vlastne dosť agresívny šport a američania ho vymysleli, aby sa mohli biť priamo na ihrisku za skandovania fanúšikov. Ale chcel som zažiť tú atmosféru...
Už začiatok zápasu bol triumfálny. Začalo sa predstavením univerzitnej pochodovej kapely, ktorá zahrala hymnu, a potom aj nejaké modernejšie hity od amerických alebo švédskych hviezd populárnej hudby. Po nich na ihrisko pribehli za mohutného potlesku hviezdy domáceho tímu a za hlasného piskotu hráči BGUS. A hra sa začala.
Podobne ako televízia, ktorá sa tu nedá sledovať, pretože program je každých 5 minút prerušený asi 3 minútovou reklamou, tak ani pri futbalovom zápase nejde úplne o futbal. Tu je futbal prerušený uvedením hráča do siene slávy, tu vyžrebovaním šťastnej fanúšičky, ktorá má kopnúť loptu do brány zo vzdialenosti 25 yardov, potom súťažou o najlepší tanec alebo o miss štadiónu alebo súťažou o najlepšiu speváčku. Dotoho samozrejme neustály pohyb ľudí, ktorí dostali chuť na pukance, vopcháčik alebo kolu. Vlastne o futbal vôbec nejde. Ak ťa futbal nebaví, nakraji ihriska sú roztlieskavačky a roztlieskavači, ktorí stále vymýšľajú ako rozptýliť publikum, či už ľudskou pyramídou alebo rôznymi premetmi a saltami. Pri získaní bodov domáceho tímu predviedli aj niekoľko klikov, ale v prvých dvoch štvrtinách si veľmi nezaklikovali.
Každopádne vrcholom programu je polčas a vystúpenie pochodovej kapely. Tá najskôr zahrala niečo z ich klasického repertoáru doplnené o nacvičené choreografie, ale v zápätí sa k nej pridali aj alumnis a razom bolo na ihrisku vyše 400 hudobníkov, ktoí hrali a tancovali na skladby známe, aj menej známe. Omnoho lepší zážitok ako celý futbal. Osobne som bol spokojný a futbal som už po prestávke ani nemusel dopozerať. Veď aj tak som nevedel, o čo tam ide. Tak som sa zobral na odchod. Ale na moje prekvapenie so mnou aj polovica štadióna. Ako som sa neskôr dozvedel, vraj je to vždy tak, že ľudia chodia na štadión, nie kvôli futbalistom, ktorí sú dosť mizerní, ale kvôli kapele a po jej vystúpení odchádzajú. Takže som nebol výjimkou.
André mi potom vysvetľoval, prečo je šport a americký futbal zvlášť takým dôležitým podujatím. Vraj keď OU mala dobrý futbalový tím pred 3-4 rokmi, tak sa jej počet uchádzačov o štúdium zvýšil asi o 6000. Proste v USA je jedno kritérium podľa ktorého si vyberáte univerzitu aj to, aký dobrý je jej futbalový/basketbalový/bejzbalový tím. Ďalším kritériom je asi cena štúdia, pretože nie každý má na to zaplatiť 16 000 $ za rok štúdia.
Inak je môj život v Aténach celkom pokojný. Naučil som sa tu žiť bez auta a využívam služby miestnej verejnej dopravy. Asi ako jediný. Už sa dokonca poznám po mene aj s väčšinou šoférov. Veľmi rád jazdím s Trudy na linke číslo 3, pretože tá je veľmi zvedavá a vždy si pekne pokecáme. Myslím, že ju majú radi aj ostatní traja pasažieri Aténskej hromadnej dopravy, pretože často dostáva darčeky a drobné pozornosti. Američania síce tvrdia, že cestovanie MHD je pre socky, ale ja si tento svoj štatút tu rád priznám a vlastne sa vždy celkom zabavím a prípadne aj niečo dozviem. A tiež rád nakupujem tovar tak, že sa prechádzam, nie vrámci drive-tru. Z auta si tu vyberiete peniaze z bankomatu v drive-tru-atm, alebo sa najete v drive-tru fast food a tiež nakúpite v lekárni alebo supermarkete v drive-tru oddeleniach. Proste sa z auta nemusíš ani pohnúť.
Ale nie všetko tu je len drive-tru, máme tu aj hipsterské podujatia ako farmárske trhy. Tento týždeň v stredu som sa chcel na ne vybrať, nech okúsim pravú ohájsku zeleninu a ovocie. Na internete som našiel, že je od 16 do 20. Nastúpil som do autobusu a Malcom sa ma spýtal, kam to bude, tušiac, že poviem Wallmart, pretože na inú trasu MHD nevyužívam. Ja som ho prekvapil a povedal som, že idem na farmársky trh. Malcom odvetil, že ten bol dopoludnia a že popoludní býva vo štvrtok. Tak som sa odvolal na webové stránky, kde som mu ukázal, že ale aha...tu píšu, že dnes je popoludní. Ako som mu to však ukazoval, zistil som, že je síce popoludní, ale v Aténach v Georgii... Už druhýkrát takýto trapas z Ohiom a Georgiou...mali by sa tým začať vážne zaoberať.
Tento týždeň som tiež zistil, že sa lepší moja angličtina. Teda nie, že by som nerozumel, s tým až taký problém nemám, pokiaľ na mňa nehovoria ľudia z Luisiany, ale ide o ten môj akcent. Siri v telefóne mi vôbec nerozumela a zásadne vždy hľadala niečo, čo som nechcel vedieť, prípadne sa tvárila, že ma nepočuje. A tento týždeň zmena, už mi rozumie (viac-menej) a dokonca aj správne prepisuje moje diktované textové správy. Takže som snáď na dobrej ceste... len aby sa na mňa nenalepil ten ohájsky akcent (lebo v Oháji namiesto v autobuse hovoria v autobusi a chodia pri Tesco)
Tento týždeň pokojný život v Aténach vymením za búrlivý život v Chicagu. Pôjdem sa pozrieť na filmový festival a stretnúť nejakých európskych známych. A tiež nabrať nové zážitky z Ameriky, aby bolo o čom písať...
