Prekročila som ho. Ten prah, ktorý vlastne ani neexistuje.Je to len v našich hlavách. 18.......prah dospelosti. Už somdospelá.....DOSPELÁ? Preboha ja nechcem...nechcem byť taká, ako sú tí dospelíktorých poznám... Aj ja budem taká? To teda nie, ja budem určite iná! A nehovorilisi to aj títo dospelí, keď videli dospelých vo svojom mladom veku? Asi je todané osudom, ale myslím si, že sa to dá ovplyvniť. Dáte mi prosím návod? A možnosa len úplne zbytočne strachujem a zaoberám vecou, čo vlastne niktoz nás nedokáže ovplyvniť. Veď je úplne prirodzené starnúť. Mám však pocit,že keď sme už dospelí, tak sa nevieme tak odviazať, ako keď sme boli mladý.Lenže čo znamená dospelosť? Nemyslím si, že je to len tých 18. Povedala by som,že 18 je dospelosť pre deti. Konečne majú tú svoju voľnosť, po ktorej túžili odpuberty. S dospelosťou prichádzajú úplne iné povinnosti, a dosť veľkázodpovednosť. A zodpovednosť je ďalšia záťaž na psychiku, lebo dosiahnutévýsledky nie sú vždy uspokojivé. Dokelu, teraz píšem ako dospelák, ale ako mámbyť stále dieťa, keď všetci naokolo odo mňa čakajú dospelácke činy. Nevládzemsa pozerať na to, akí sú zo mňa sklamaní. Preto mi to detstvo nejak uteká. Užsi ani nepamätám, kedy som sa naposledy poriadne, bez stresu a obáv, žekonám detinsky, zabavila. Mám ešte právo byť dieťa? Ja viem, pre svojichrodičov budem dieťa stále, ale ešte nechcem byť úplne dospelá. Ak máte pocit,že som týmto článkom vlastne nič nepovedala, tak nevadí, spravila som to preseba. Pocit a strach na papieri sa správajú inak, ako keď ich máte lenv hlavičkách...a na papieri sa mi teda viac páčia...
