Martina Bagarová
Pokračovanie nebude...
Milujem ťa
študuje - hrá na gitare - snowboarduje - trochu dosť tvrdohlavá - citlivá - naivná - občas usmievavá - so zmyslom pre detail - píšuca...
Prechádzal sa pustými ulicami svojho mesta, chvíľu sa snažil nemyslieť, ale pri toľkej prázdnosti ulíc a pri toľkom tichu nevedel nemyslieť an nič. Bola tma, vo vzduchu, asi tak na úrovni očí, sa držal opar, takže Petrovi znemožňoval viedieť čo i len na meter pred seba. Išiel. Nevedno kam, nevedno prečo ... Jednoducho na chvíľu potreboval vypadnúť.
„Zase je to tu! Nie, stále je to tu! Už od staroveku....“ Môj nemý výkrik do tmy. „Už ma to nebaví a tak kričím!“ Až tak nahlas, že ma nikto nepočuje! „Som taká veľká, že ma prestávajú vidieť“ A samé bľaboty dookola. „Idem písať.“
čas, keď vidno duchov čas, keď svetlo tmavne čas, keď sa porovnávame s muchou čas dávno terajší
Pre mňa slová, ktoré vyjdú niekomu z úst a stratia sa v mojich ušiach, majú milión krát väčší zmysel ako síce „trvanlivejšie“, ale virtuálne slová z sms.
„Poď, podaj mi ruku, pôjdeme spolu“, povedal Jakub a natiahol ruku smerom k nej. „Si si istý, že môžeme?“ spýtala sa ona.