"Peter, vstávaj, prídeš neskoro do školy!" kričí na neho mama z kúpeľne.
"Hmm, veď hej, už idem, už som hore, vstávam!" nevrlo odpovedal.
Vstal zadkom hore z postele a vliekol sa do kúpeľne.
"Dobré ránko, mami, už som vstal."
"Ešteže tak, inak by som ťa ťahala z postele za nohu ...... Ty, počúvaj, kde si bol včera večer? A kedy si sa preboha vrátil?"
"Nikde, len tak som sa prechádzal po meste."
"A to si bol sám? Nebol si s Martou? Deje sa niečo?"
"Nie mami, buď pokojná, len som sa potreboval rozprávať sám so sebou. A vrátil som sa okolo polnoci, neviem presne."
Peter presne vedel, že vyzerá ako stará požutá papuča, a že mu mama možno ani neuverí, že sa nič nedeje, ale proste nemal náladu niečo vysvetľovať. Presne kvôli tomu sa na neho teraz Marta hnevá. Keď sa včera poobede stretli, vedel presne, čo chce od neho ona počuť a čo by mal povedať, ale on mlčal, keď sa ho pýtala, či je NAOZAJ všetko v poriadku medzi nimi, alebo teda s ním. Mal jej povedať pravdu. Lenže on je baran. Zaťatý, tvrdohlavý, neústupčivý, jednoducho baran. A vlastne načo by jej vôbec niečo hovoril, veď sa to týka jeho. Nehce trápiť jedinú osobu na svete, ktorá mu tu ešte ostala.
"Marti? Si ešte doma?"
"Áno, ale už sa idem obuť a do školy. Prečo mi voláš?"
"No ja, ..... ty, ....., mohla by si, prosím, prísť na naše miesto? Potrebujem ti niečo povedať, vysvetliť, ...?
"Je to veľmi dôležité? Musím ísť do školy ..."
"Ja viem, ale dnes nechoď, ja ťa potrebujem teraz."
"Budem tam za päť minút. Ahoj."
Mal to hneď za rohom, kedysi detské ihrisko, dnes už len jedna hojdačka a pár rozbitých bývalých preliezok. Keď prišiel, Marta sedela na hojdačke a jemný vánok, ktorý podúval, sa hral s jej vláskami. Vyzerala neodolateľne.
"Ahoj. Chýbala sa mi."
"Ahoj, čo sa deje?" Marta nechcela mlčky sedieť a čakať, čo sa bude diať a kedy jej konečne niečo povie, tak sa ho spýtala hneď.
"Prepáč, dúfam, že keď ti to všetko vysvetlím, pochopíme sa. Nejdem ti tu rozprávať o všetkých mojich problémoch, veď o nich vieš. Ja mám len niekedy pocit, že som na svete sám. Dali nám v škole napísať sloh. Téma bola - stará papuča -. Začal som písať a písal som sám o sebe ako o starej zaprášenej papuči. Osamelá, pod posteľou, dávno zabudnutá. Keď sme sa včera stretli, šiel som akurát od stola. Uvedomil som si svoju zbytočnosť a paradoxne som chcel byť sám, ľutujem moje včerajšie správanie..."
"Možno sa cítiš sám, ale máš MŇA! A ja som tu pre teba a s tebou, vždy, keď to budeš potrebovať. A ja, náhodou, mám veľmi rada tie moje staré, pohodlné, mäkké, teplučké papučky!"
