Je mi s tebou viac než dobre,
čo ak nestretli sme sa vhodne,
možno nám to nebolo súdené,
chcem túto báseň venovať tebe.
Za všetkým je plno otáznikov.
Obávam sa toho, čo môže sa stať,
myslím, že mali by sme sa prestať báť.
Možno myslíš na to, ako by si unikol.
Sme si tak podobní
A predsa rozdielni.
Ako dve puzzle, každá iného tvaru,
skús priložiť k sebe, ak máš odvahu.
Občas ti chcem podať ruku,
občas chcem pocítiť vôňu tvoju,
občas ma hladíš po krku,
ja pritom hľadím dolu.
Často sa stáva.
že ľudia hľadia si do očí
a toho som sa bála,
že sa to skončí.
O láske hovoriť sa bojím,
či toľké trápenie mi za to stojí?
Bola by som tvojou dušou
a ty mne oporou,
aj keby sme kráčali púšťou,
bolo by to cestou tou,
ktorú sme si spoločne zvolili,
nechcem, aby sme sa mýlili.