„Môžeš mi, prosím ťa, podať ten zošit? Nestihla som sidopísať tie poznámky.“
„Jasné, ale odpíš si to ešte tu, potrebujem ho domov, budemsa učiť.“
„No jasné, chýba mi len pár riadkov.“ – Alica si dopísalapoznámky.
Konečne –pomyslela si – to bol posledný a užto mám zase komplet. Nie je nič horšie ako keď vymeškáte čo i len keďv škole..... Alica bola preč celú večnosť. Šesť mesiacov.
Začalo sa to,keď bola malá. Nevedela si predstaviť, že by mohla byť šťastnejšia.... Bývalav rodinnom dome so svojou mamkou, ockom a sestričkou. Vždy, cez víkendy,sa chodili prechádzať, či už do mesta, alebo niekam opekať.... Keď sa stala veľkouškoláčkou, teda, to bol veľký deň! V škole to bolo bez problémov. Maminkasa len čudovala, ako rýchlo už vie písať a počítať.... Vzťah so sestroumala asi ako každý, občas šklbanie za vlasy, občas bitka, ale radi si spolukreslili a svojimi obrázkami obdarúvali svojich rodičov.... Predstava, žejej rodičia sa niekedy rozvedú, neprichádzala do úvahy. Nemožné, veď už len kvôli nám deťom by to nespravili – myslela si. Lenžestalo sa, život je krutý. Bola len malé decko, keď sa zrazu presťahovali...
„Mami? Však si všetky tieto hračky vezmeme späť po prázdninách,keď sa vrátime domov?“ „Nie moja malá, my odteraz bývame tu.“
„A čo ocinko? Ako to spraví s robotou? Nájde si nejakútu?“
„Deti, počúvajte ma. My budeme bývať tu a ocinko ostanev Bratislave.“
Vtedy sa Alici rozpadli všetky nádeje na šťastný život, to čovo svojom živote pokladala za najväčšiu oporu, jej rodina, ktorá bola jej útočiskom,jej pevným základom, sa zrazu rozpadlo priamo pred jej očami a nemohlas tým nič spraviť.
„Raz za mesiac s ocinkom, na víkend, budete, nebojtesa.“
„A bude to stále náš ocinko?“
„Nikdy ním ani neprestal byť, vždy bol a bude.“
Ale ako tomu má veriť? Toľko nocí preplakala. K ocinoviprestala chcieť chodiť, lebo to bolo ťažké. Všetky kamarátky si v školenavzájom rozprávali, ako boli poobede s ocinkom na jazere, alebo ako mupomáhali kosiť trávnik. A Alica? Nemala čo povedať, do tohto rozhovoru samohla zapojiť tak raz do mesiaca, keď bola s ním. Ale nevedela o tomrozprávať.
Prešlo párrokov a všetci si už mysleli, že deti sa z toho predsa dostali. Aj Alicasi to o sebe už myslela. Strednou školou nejak preplávala, spoznala viacerédecká z takých rodín a všetci sa zdali v pohode. Ale Alica o tomstále nedokázala rozprávať. Časom už prestala otca navštevovať. On si zatiaľzaložil rodinu. Jediné čomu sa Alica venovala bola výška. Ponorená len do štúdia,zabudla žiť. Všetky pokusy o vzťahy stroskotali na tom, že nedokázala veriťchlapom. Vždy si spomenula na ten najistejší vzťah, jej maminky a ocinka, vosvojom živote, ktorý len tak zrazu stroskotal a zranil nejedného človeka.Takže vzťahy už ani nezačínala. Prestala sa starať o módu, lebo to priťahovaloto opačné pohlavie a ona nechcela stále niekomu vysvetľovať, že nechce (tedamožno by aj chcela, ale nedokáže to) vzťah. Každý deň to isté: 6:00 budíček, raňajkynestíhala, škola, po škole do knižnice, tu odpadal obed, lebo bolo treba toľkokníh prečítať, že si nenašla čas, potom domov, učiť sa na zajtrajší deňa ak sa náhodou nebolo treba, tak na ten ďalší určite. A to sa ťahaloniekoľko týždňov. Keďže Alica toho nejedla veľa, jej telo to nezvládlo. Kolaps.Posledné čo si pamätá sú steny jej bytu, konkrétne strop.
„Alica? Ako sa cítiš? Je ti už lepšie?“ – prehovoril na ňucudzí hlas, dosť silným tónom.
Nehúkajte tak prosím,veď som meter od vás – pomyslela si. A ktovlastne ste? Mám len zahmlené videnie , snáď,....pozerala na nich a aj keďsa jej zrak už úplne vyjasnil, nevedela kto to stojí okolo jej postele.
„Kto,... kto si?“ – opýtala sa jedného z nich.
„To som ja Lukáš. Alica nepamätáš sa na mňa?“
„Nie a kde to som?! Prečo nie som doma? Ja,.... musímsa ísť učiť, zajtra mám skúšku!“
„Nie, Alica upokoj sa.“ – povedal niekto spoza jej chrbta.
„Tvoja skúška ťa počká, celá škola ťa počká, teraz sa musíšdať do poriadku.“ – ten hlas sa jej zdal známy, ale nebola si tým istá. Takdlho ho už nevidela, ani s ním nevolala. Že by to bol on?
„Otec?“
„Áno miláčik, to som ja. Som už pri tebe. Bude tov poriadku.“
„Aký je deň?“
„Alica počúvaj.“ – teraz sa ozval tretí hlas. Bola to jejmama.
„Bola si tu šestnásť týždňov.“
„Čože?!“
„Nie tichučko, počúvaj ma. Volal mi Lukáš, že sa ti nemoholdovolať, išiel k tebe a našiel ťa ležať v bezvedomí.Odviezli ťa do nemocnice. Bola si úplne oslabená, nemala si dobrý prísunpotravy, skoro žiadne tekutiny. V nemocnici, keď si sa prebrala, správalasi sa ako blázon, bol sa na teba pozrieť psychiater. Usúdil že potrebuješ liečbu,zavreli ťa do ústavu a bola si tam pod vplyvom liekov. Nemohli sme ťa navštíviť. Bolo to len pre tvojedobro. Nazvali to terapia a teraz už s tebou môžme byť, ....chvíľu.....“
„Nie! Ostaňte tu, alebo ma vezmite preč, ja tu už viac nechcembyť. Prečo som tu ? Veď ja nie som blázon.!!!“
„Nie, nie si zlatíčko, ale podľa doktora si vedome nejedla,a plne sa vyčerpávala. Hlavne že už si v poriadku.“ – utešovala ju mama.
„Kedy môžem ísť domov?“
„Za pár týždňov ťa pustia, zatiaľ však musíš ostať tu.“
„Ali? Ja za tebou budem chodiť každý deň.“ – povedal Lukáš.
„Ďakujem, ale to od teba nemô....“
„Nie, nevrav už nič. Ja chcem. Potrebujem ťa a typotrebuješ mňa.“
Tieto slovástačili. Nemusel vravieť viac. Otvoril jej oči. Vtedy Alica pochopila.Pochopila, že jej rodina je stále jej rodinou, aj keď nie sú ocinoa mamina spolu. Vždy to budú jej rodičia a spravia pre ňu všetko, budúsa o ňu báť, budú jej pomáhať. A Lukáš? Tichý spolužiak, ktorý sa vždyzaujímal o Alicu. Možno pre svoju zaneprázdnenosť to Alica nevidela, aleboto vidieť nechcela. Nechcela, lebo sa bála, že sa zamiluje a nebude veriť,alebo nebodaj uverí a sklame sa.
„Ahoj Ali. Si hotová?“
„Áno zlatíčko už idem.“ – Lukáš ju vyzdvihol v knižnici.Boli dohodnutí že spolu pôjdu na ten nový film s Angelinou Jolie. Vždy tuherečku milovala.
Láska je zázračná,láska lieči ale láska aj zabíja. Jedna láska Alicu dostala na dno svojich síla druhá láska jej vrátila život a s ňou dokázala pochopiť, že životmá zmysel a že môže milovať.
