Krásny život mladosti. Aká je sladká! Tá mladosť myslím, nietá lízanka, čo ju pr
áve cmúľam ... Či sme mladí a či starí, stále smevystavení tomu riziku, že stretneme nejakého inteligenta, ktorý si o sebebude myslieť, že je najdôležitejší na svete, a takíto ľudia, neberúohľady.
Som mladá,mám asi sedemnásť, neviem presne, každý rok sa to mení, kto si to má pamätať.Celý týždeň sa, samozrejme, venujem škole, nemám na výber – gymnázium je tedafuška! A cez víkendy naberám sily na prežitie ďalších dní .... Samozrejme,im to nestačí! Komu? No ľuďom, čo ich stretávam denne.
Taknapríklad doma. Po ôsmich hodinách, čo som presedela na jednom mieste, konečnesa vykotúľam hore tým kopcom k nám domov, sadnem si za stôl, že sa idemnajesť, lebo tí paviáni v mojom bruchu neznesiteľne škriekajú, a užma maminka ostreľuje otázkami o škole .... a pritom ma učila, žes plnými ústami sa nehovorí .... Keď sa mi podarí všetko spapať, umyjemriad a pomaly kráčam smerom ku gauču, že si ľahnem, no len čo sa posadím,už je to tu .... „Čo ideš robiť? Hádam si len nechceš ľahnúť, tam sú riady.“ –skočím maminke do reči a snažím sa jej vysvetliť, že som ich práve umylaa teraz čakajú na sestru. Máme takú dohodu. „ No tak potom trebapovysávať, všade sú tu chlpy zo psa! A dlážka v kuchyni je celázalepená, treba ju strieť!“ S pokojom v hlase poviem maminke, že smevysávali včera a že tu vôbec nie je neporiadok. „Tak potom treba ísťvyvenčiť Rendiho!“ no jasné, vždy to skončí takto, keď už nie je, čo by sommala spraviť! Veď môj psík by bol vonku 24 hodín denne.
Alebonapríklad v škole. Ani tam nemám pokoj. Niežeby mi vadilo, že profesoriskúšajú, veď je to, mimochodom, ich povinnosť, ale prečo ich trápi to, že somstrapatá, alebo celá v čiernom, že sa neusmievam ...? Blbý deň! Ráno somvstala neskoro, lebo ten stroj, čo ma každé ráno spoľahlivo zobudí, dnesvypovedal službu, a tak v tom zhone som si na seba dala prvú vec, čosom zbadala v skrinke. Bolo ťažké tam niečo zbadať, lebo moje oči ešteneboli schopné akceptovať toľké svetlo naraz, a tak som vzala ten čiernysveter .... farby sa musia zlaďovať a na to nebol čas. Hrebeň som cestounestretla a pálila som do školy. Mala som sa usmievať? ..... No skúste toniekedy.
I keďsi všetci naokolo myslia, že vedia lepšie ako ja, čo mám robiť, veľmi sa nadtým nevzrušujem. Mojím pozorovaním som zistila, že to tu bude stále, ale dá saproti tomu bojovať. Postupne s naším pribúdajúcim vekom pribudne ajobrnenie voči ostatným.
A mojeheslo? – Nie som povinná byť taká, aká by som podľa ostatných mala byť. Je toich omyl, nie moja zlyhanie.
