Smrť. Vec alebo skutočnosť o ktorej každý z nás viepodľa mňa len veľmi málo. Bojíme sa kedy príde naša chvíľa, ale zároveň to každýz nás čaká, určite nie s nadšením, ale jednoducho je to neodškriepiteľnáčasť života. Jeho koniec. Čo tým chcem povedať? Len sa jednoducho zamýšľam, akosa zachovať v situácii, keď vám zomrie niekto blízky, alebo keď niekomuz vašich známich umrie blízka osoba....Pri starých ľuďoch je to niekedyvykúpenie. Pokiaľ človek trpí nejakou chorobou, má bolesti a nie je užpomoci, tak vtedy by som to nazvala vykúpenie. Ľudia, ktorí ten svoj život užmajú odžitý sa v staršom veku už zmieria so smrťou a vlastne to berúako ranný nákup chleba. Lenže prečo musia umierať aj mladý ľudia? Ľudia so životompred sebou? Otázka prečo je v takej chvíli najčastejšia, ale nezodpovedateľná.Prečo? Ďalšia taká otázka. Ja smrť neviem vysvetliť.... Ale ako to mam prijať?Môže sa to stať každú chvíľu.... maminka, priateľ, dedko, kamarát, ... čopotom? Ako sa s niečím takým dá vyrovnať Áno, dostalo sa z toho veľmiveľa ľudí, chce to len čas. Ale v takej chvíli ti nikto nepovie správajsa takto, lebo to sa patrí. V takej chvíli nie je čo povedať, lebo každéslovo, aj to mienené v najlepšom zmysle, môže raniť, alebo skôr ešte viac rozcíti.....Zážitok z včerajšieho dňa ma prinútil napísať túto úvahu a to je všetko,čo som schopná vtesnať do slov, vysloviť.....asi sa bojím...
