Waw ...... celkom ma prekvapilo ako sa to končí ....

Zase som to urobila. Smiala som sa! A pritom som malachuť plakať! Kričať! A byť strašne smutná! Snažila som sa to všetkoschovať za úsmev. Prečo? Prečo som taký zbabelec a potrebujem saschovávať? Som ja vôbec niekedy úprimná? Dokážem to? Existuje niekto, kto mapozná takú, ako ja seba? Je niekto, komu som to mohla povedať? Ľutujem, ale natúto otázku nedokážem odpovedať kladne ...... na druhej strane, keby existovalaosoba, ktorá by o mne vedela všetko, nebola by som v bezpečí. Nemôžembezvýhradne dôverovať niekomu, ak nie som schopná veriť sama sebe. Neviem, akosom sa sem dostala, ale nepáči sa mi to. Nemám z toho dobrý pocit. Ktosom? Môže mi to niekto povedať? Už som sa vyskytla v mnohých situáciácha v niektorých dokonca aj viac krát. Spozorovala som rozdiel. Mojareakcia na situáciu bola vždy iná a nemôžem povedať rozumnejšia. Ale kedysom to bola skutočne ja? Čo je správne? Rozhodovať sa rozumom, alebo srdcom?Myslieť reálne, alebo mať túžby a naivné predstavy? Žiť v stave, keďstále čakáš na to najhoršie a potom, keď sa niečo náhodou podarí lepšie,byť šťastný? To je trochu pritiahnuté za vlasy, nie? alebo žiťv neustálych nesplnených túžbach? A potom to sklamanie ...... Lebonič nikdy nie je také, aké si to vysnívame .... A žiť v reáli?A dá sa to? Ani neviem, či poznám niekoho, čo to dokáže .... Mám pocit, ževšetci sú buď prehnane optimistický, alebo prehnane pesimistický, alebo raz taka raz tak. Bojím sa, že takto zničím ľudí okolo seba ..... bojím sa, žeich stratím. Možno sa až tak bojím straty, že to všetko zničím mojimi neustálymiobavami ..... Musím sa s tým vyrovnať, musím začať žiť život taký, aký jea nie sa len stresovať. Napríklad včerajší deň ....... ja ani neviem, akoprebiehal. Neviem kedy sa to začalo, ani čo to spôsobilo. Bola som úplne mimo.Nejaká ‚vygumovaná‘ mimo reálu, prítomné bolo len moje telo ..... čudné, eštesom sa tak nikdy necítila. Zabudla som všetko, čo som chcela, alebo malaurobiť. Odmietam prežívať takéto dni. A nabudúce ho radšej prespím, lebo ma toúplne vyhodilo z toho stereotypu, čo zažívam. Niežeby ma bavil, ale jestokrát lepší! Ako toto. Dnes to už išlo naspäť do starých koľají .... fajn,dúfam, že zajtra už sa budem nenútene usmievať. Možno zajtra spravím niečobláznivé .... mám už teraz na to obrovskú chuť! Čo tak bungiejumping? ....trochu adrenalínu .... nedočkavého strachu ...... a odreagovania. Myslímsi, že ten voľný pád je super .....letíš, letíš so všetkými svojimi starosťami,a keď ti dôjde lano, jednoducho sa vrátiš hore a všetky tie vecinecháš ísť dolu a dajú ti pokoj ...... neviem ako pre iných, ale pre mňaskvelá predstava .... Aj toto písanie je pre mňa niečím podobným .... Idem sipo papieri so starosťami, píšem veci, ktoré si možno aj niekedy nemyslím, alepomáha to! Napríklad teraz by ma naštvalo už len, keby som si zlomila nôžku..... ale všetko – a to podotýkam – VŠETKO – zlé je na niečo dobré .... ajtoto otrepané klišé ......páči sa mi!