Jeden deň
Prebudila som sa z plážových driemot. Pieskový hrad malého chlapca je už zarovnaný so zemou. Vnímam plážovú aktivitu ľudí obnažených, skoro až na telo. Dieťa líže fraise zmrzlinu, výskoty, plavky, vnárajúca a vynárajúca sa škvŕnka v mori, ktorá je mojím mladým, plávajúcim manželom. Najdôležitejšia priorita, čo sa duše týka, čo sa týka tohto výletu je, aby zo mňa opadával piesok. Blato, hlina, zaschnutá krv, blato.
Niekedy k večeru
Na vŕšku, blízko najkrajšieho domčeka na pobreží, som ti povedala túto pravdu. O tom, aké je dôležité nastaviť ruky odovzdane a dovoliť, aby sa z nich vylievali tiene (obtekajúce moju osobnosť). Uštedrujú jej facky a paralyzujú ju na hodinu, dve, tri, niekoľko dní. A ja poviem, že už nechcem, že dnes už budem inak zápasiť. Budeme utekať a nezastavovať sa, ponáhľať sa na vlak na parížskej stanici, hoci klopkám a spôsobujem hukot, rozruch, len utekaj, hovorím si, utekaj, hoci ti hrozí pošmyknutie aj vlak zutekajúci pred očami. Plávajme, aj keď sa pod nami môže vyskytovať všeličo; klepetáč cvakajúci chodidlo, jedna z mojich plávajúcich nôh v tvare žabky, ktorá buchne do skaly pod hladinou, niečo morské, slizké a dlhé obtierajúce sa o lýtko, studené a teplé prúdy, náhla hĺbka, útes, všeličo. Šliapajme do pedálov na cyklotrase do Éze cez Biot, Nice a Villefranche sur mer. Obchádzajme kamenisté pláže a potom si na múriku v parku dajme mandľový vrkôčik a bohato napenenú kávu. Po ceste si spievam pesničky, kľučkujem cez prostorekosť myšlienok. Zívajúce ústa, zatvárajúce sa oči, ponúkni ma svojím dotykom, svojím, pre verejnosť neprístojným slovom, akurátnym pre manželstvo. Veď som tvoja a ty môj. Zozadu na teba z bicykla zakričím:
láska, som rada, že môžem byť s tebou dobrodruhom!
a pomyslím si, aká som rada, aká som šťastná, že spolu s tieňmi si tu so mnou aj ty.
Na ďalší deň
16:02 na kamenistej v pláži v Éze. Vlny sú divokejšie. Bojím sa. Lížeme si soľ z pokožky. Sebe navzájom. Hovorím, že nevšímať si myšlienky ešte nie je úľavou. Ešte aj nemyslenie si vyžaduje vynaložiť veľa sily, naťahovať sa o prvenstvo s vlastnou energiou. No spomeň si na dnešné ráno. Hlava plná telovej farby. Oči plné telovej farby. Ako tie domy za vlakovými oknami na ceste za cieľom. Zaklopal si, otvorila som.
Morské skaly,
chcela by som si vziať niečo z vašej povahy. Nechávate sa opracovávať do morom zvolenej podoby. Odolávate, stojíte pevne a celkom pomaly si nechávate obrusovať svoje ostré hrany. Ale nebojte sa, aj ja som už blízko, celkom blízko, ľahnem si na vás, že nebudete vedieť, kde ste vy a kde ja som.
Žobráčka, deti, kvety
Žobráčka sedí a žobre, oslovuje ma mademoiselle a netuší, že ňou už nie som. Na dokladoch sa tu pohybujem pod svojím dievčenským menom. Pred plávaním si prstienky opatrne ukladáme do vaku. Vypracovali sme si rodinkársku teóriu. Že aké je pekné stretávať tu mamu-tatu-rodinu pospolu. Dlhovlasá mama, útly otec, kvety vo vlasoch malých dievčat, kučeravá hlava jedného, priam anjelského. Zmyslí si, že jej treba cikať, tak to spustí rovno v plavkách a na ležadlo. Nestráca ani pôvab, ani anjelskosť. Tlačia kočík, posúvajú dieťa po vlastných, malému je pri začínajúcom daždi zima, tak ho zakryjú plienkou. Uzimené nožičky sú v pokoji. Prichádza večer. Všetci potrebujeme spánok.
Milujem ťa. Si môj. Na večeru aj na ráno.
