Páčia sa mi životy detí. Zoznam autorových rubrík: Kamienky v topánke, Hrkálky, Maternity blues, Lover of my soul, Metamorfózy
Na večernej omši sme sedeli úplne vzadu. Naše bezpečné miesto, kde plakať je najmenej vzbudzujúce pozornosť, udierajúce do uší, rozptyľujúce sústredenosť tých, ktorí navštevujú chrám a chcú v ňom mať priestor pre ticho. Katarínka pomrnkávala, asi jej bolo smutno samej v kočíku, bez dotyku ľudských rúk, bez fyzických hraníc rodičov, vystačujúc si len s pohladeniami teplej deky a obkolesením striešky kočíka, ktorá nad ňou stojí a ona je v ňom ako v domčeku.
Na Štedrý deň ma asi zobudilo zvonenie zvonov odbíjajúce šiestu hodinu. Usudzujem tak preto, lebo keď som už bola pri sebe, počula som biť zvony a telefón ukazoval šesť preč.
Vo vlaku som sa prerušovane zobúdzala na drobné podnety. Na zvolanie „nech sa páči, káva", na strhnutie po uvoľnení krčného svalstva a ďalšie, na ktoré si už teraz vôbec nepamätám. Chcela som vtedy žalúdok nezaťažený žiadnym tráviacim procesom, ničím vyrušujúcim, žiadnou fyziológiou, len na chvíľu, žalúdok čistý, jasný, ako jasný svit nezaťaženej mysle.
Zobudila som sa v perinách z husacieho peria, také tie načachrané, objemné a pompézne ako barok, napadla mi dáma v červenej róbe na bále, kde bola Popoluška a (jej) princ, ako sa mu votrela do priazne, ako sa mu postavila pred oči ako zjavenie „ha, tak tu ma máš".
Chcelo by to: pustiť sa už do písania správy o tom, ako som vyšetrovala samu seba, sama za seba píšem o sebe, aké mi vyšlo IQ a aká osobnosť, urobiť z toho záver a prípadne zistiť, či nie som patologická. Vymenila by som pepermintžuvačku za žuvačku s príchuťou mango alebo iné ovocie, čo prská nejakú oduševnelú šťavu, gejzír niečoho, niečoho, čo zatiaľ neviem pomenovať, ale raz príde ten čas, keď si budem vážiť skutočnú výživu pre dušu, nielen samé sladkosti.
Povedala som si, že s tým prestanem. Vždy, keď som si povedala, že s niečím prestanem, snaha sa o tú vetu rozbila a bolo to ako sklo o kameň. A preto už s ničím neprestávam.
Stála alebo sedela som. Napadlo mi, v jednej dlhej chvíli, že cítim štastie a to šťastie je až nadpozemské a čo ak som už v nebi a nežijem, čo ak už nie som človekom, ale napríklad niečím iným a pozostalí a mňamilujúci za mnou na zemi smútia a oplakávajú ma. Potom som sa spamätala a vedomému súdeniu podrobila túto absurdnú myšlienku. Spomenula som si, že ešte v utorok mi niekto povedal, že ty si fakt z iného sveta a o pár chvíľ som zacítila bolesť. Upokojila som sa, že to musí znamenať, že som ešte stále človek.
Prvú polovicu dňa som spala, druhú časť dňa sme objasňovali a ten podvečerný zvyšok sme rozoberali, či sme si to všetko objasnili dobre alebo nešťastne. Nechce sa mi veriť, že teraz nemám skoro nijaké povinnosti, len také, že rozoberám jednoduché vety na zložité, či je vhodnejšie povedať iba nič viac alebo radšej nič viac a nič menej. Dôkladne uvažujeme o tom, aký veľký je v tom rozdiel. A my (samozvaný odborník na nevedomie a ja) v tom rozdiel vidíme.
Skladám uteráky a myslím na toooľko vecí. Že sa mi páčia možnosti, vyzývajúce geštalty, ktoré môžem podoplňovať, volal Poliak a mne sa tá ich reč vôbec nepáči, boli v dedine, ktorej názov nesie mnoho ďalších dedín a ja som ho mala orientovať, nerozumela som jedno slovo a štafetu prebral Slovák, tak sme sa dohodli.
Teraz sa chcem učiť, dosť sa na to teším a o chvíľu ani nie, je to ako hra, ako vzrušujúca súťaž, kto zvíťazí, ktoré rozhodnutie získa prvenstvo a mňa to celkom, celkom baví. Striedam činnosti, hudba, písanie pre mňa dôležitých prác, počúvam úvahy, cítim, že moje srdce uvažuje, a ja mu do toho nechcem kafrať, a je to ťažké a povznášajúce, utieram dlážku a moje srdce tíško uvažuje, cenzúra pre rozum, pre myšlienku, byť už konečne ticho, prestať už toľko vnútorne mlieť, aby sa všetky moje súdy a rozumy nechali zviesť milosrdenstvom veľkým ako vzdialenosť západu od východu, a odsúdenie malé ako ich stretnutie,
Vždy som dúfala, že to, čo sa stratilo, sa raz vráti, keď som bola malá, tak mŕtva mačka alebo mŕtvy pes, a včera som chcela späť časť lások, moje, vlastne jednu a inokedy aj trochu viac, vravel, že to možno pokazili moje kamošky a ja som sa na ne kvôli tomu nikdy nehnevala, sú ľudia, pri ktorých som si takmer istá, že by mi nechceli zle, veď naša neobratnosť je láskavá, moja citová neobratnosť je láskavá, všetky lásky v sebe ubytujem, žiadna sa nestratí, nikdy úplne nezmizne, nič nemôže úplne zmiznúť, len sa transformovať,
Ráno mávam pocity, že včera bolo dávno, soľ v ranách stráca chuť, zdajú sa byť sladšie, ponúkajú sa , aby som si ich obľúbila, zamilovala si ich, stavala z nich perníkové domčeky a v nich žila svoj malý život, život plachý, ostražitý, ale usmievajúci sa, veľmi sa usmievajúci, lebo tuším v sebe niečo, čo nemôžem dokázať. Vtedy raz, keď som živo a hmatateľne pocítila stvoriteľskú nehu, vtedy to bolo prvýkrát, chcelo sa mi roztopiť, neobvinil si ma ani neodsúdil a mne sa to zdalo na neuverenie, máriomagdalénskym syndrómom si si ma pritiahol, získal, ale pre mňa to ešte bolo priveľa. Príliš ma zapálilo v očiach, oslepilo, ešte som si chcela prihrievať tmu, v nej sa utešovať, sťahovať sa a zrážať.
Tak ja som sa drvila, učila, nasávala, vtĺkala do makovičky. Keď už mi to skúškové zacinkalo na svedomie. A čo z toho vzniklo: (niečo vedľajšie,okrajové, podstatno-nepodstatné, ale isto znovupoužiteľné, vyklopené, recyklovateľné) a zmysel? až keď sa zregeneruje myseľ
