farbičky

Ráno si predstavujem strieborno-biele, s matnými odleskami panenského slnka. Jeho neporušenosti svojimi rezignáciami, nevďačnosti, nulovou hladinou emócii, ešte nezranenými.

Všetko je také, ako bolo stvorené. Bez príchuti, arómy, keď´sa ich nedotýkam svojím premúdrelým človečenstvom. Ach, ty moja ambiciózna, precenená myseľ, toľko rozkošnej jednoduchosti sa v tebe skrýva.

Voda. To som ja. Niekto mi tam hádže farebné guľôčky:

 -Chcem byť empatická - modrá. Úplne cítiť, čo druhí cítia. Ešte tak úplne nezabúdať, aký je to pocit- mať sa na figu.

Páčia sa mi farby ľudí. Ich čarbanice v duši, umelecké diela, obrazo-odrazy Teba, ich nenapraviteľnosť aj okaté potenciály.

Zafarbení láskavou krvou, hľadáme svoje miesto na palete.