Tapetami objímam Tvoje srdce. Väzním ho kvetmi. Kvety rastú. Priamoúmerne s nimi aj srdce.
Objímam srdce, ruky a raz budem aj niečo iné.
Včera mi mamka povedala, že kvet, ktorý som prednedávnom násilím otvorila, pochovala zaživa, obrala ho o právo rásť ako on chce, nevykvitol. Ostatné áno. Pozerala som na jeho biedu. Prosím, nedovoľ, aby som skončila rovnako... Iba sa vyzliecť zo seba. Ale nie seba.
Živím sa nízkotučnou radosťou. Chcem mať nadváhu srdca. Byť kráľovnou noblesy a elegancie srdca.
Noc, noc, noc. Vo vlastnej cele. V noci sa ti oddám. Ale to nikto nepochopí- čo znamená noc.
Vo mne sa striedajú, vlna po vlne, záchvevy duše, predstavovanie si budúcnosti, nápisy na autách. Povedala som im o ideálnosti toho. Akosi veľa som rozprávala. Stále o tom istom. Chichúňali sme sa z nevinnosti. Z perlenia iba slov. Kĺzali sa z úst ako tečúci med. Iba slová. Zatiaľ.
Okolité kopce sa do mňa veľmi empaticky vžívali. Svojím vlnením. Ja- dievča, si predstavujem kopcovitosť naplenia, oduševnenia, alebo aspoň absencie neženskosti. Chlapci by si možno predstavili sladkosť iných kopcov...
Smiali sme sa z nášho ponáhľania sa pred uháňajúcou motorkou. V strede hlavnej cesty som si vyzula topánočku, aby som si vybrala kamienok. Ťahala ma s bosou nohou.
Raz pochopím logiku mojich mne aj ostatným nepochopiteľných aktivít.
Neveríme v čas. Len niekedy sme trochu ľavotočiví pri prechádzkach ním.
