Aj Danka, s ktorou som nikdy nebrigádovala, len sme sa tam stretli a ona potom komusi povedala, že sa poznáme preto, lebo sme spolu brigádovali. Išla som jej do Tesca cez ďiaľnicu kúpiť malinovku a potom chcela, aby som s ňou ostala na brigáde, ktorú si ona našla a ja nie a chcela, aby som sa pozerala , ako jej to ide. Raz u mňa na internáte prenocovala pod stolom, spolubývajúcej liezla na nervy, nútila ma do zemiakového šalátu, aj mi ho nechala v chladničke, že ho ráno zjem, hnil tam asi dva mesiace a v telefóne ma volá mojko, zlatko. A ja ju mám tak rada, lebo je iná ako ostatní.
Aj preto sa oplatí žiť. Pre také nepodstatné pohladenia, do duše, do duše túliace sa deti, lízatká, cukrové vaty a kinderčokoládky.
Každý deň sa zobúdzam s otázkou, na ktorú ti chcem odpovedať, ale nepoznám jej znenie. Znenie a volanie. Si bozkávateľ mojej duše, lížeš ju ako cukríky Lipo, a keď ma nemáš dosť, hryzieš, šteklíš, žuješ ma akoby som bola žuvačka, zubami do mňa vyrývaš ornamenty, tvary a otlačky a ja sa nechám, nechám sa, lebo si občas zahryzneš do jazyka dobrovoľne bolíš a takto chceš ostať nevypovedaný, lebo by som toľko lásky neuniesla.
Každý deň sa zobúdzam s podvedomou túžbou žiť. Aj keď je niekedy ťažké nachádzať plnosť, je ťažké vidieť svoju plnosť, keď sa na seba dívam zvnútra. Plním sa zvonku a netrávim samu seba. Chcem byť výživným vitamínom, stavebnou látkou, kypiacou šumienkou a hrozienkom, s ktorým sa hrajú tvoje zuby.
Včera som nemohla zaspať, zaplavená morom, zaplavená dňom, už aj vlasy mi vyschli, aj piškóty som zjedla, aj som si upratala v skrini, vytriedila letné oblečenie do tašky DM, nohavice, svetre a tričká uložila na kopy, dozadu som zahrabala tajné materiály, vystrihovala som farebné papierové kvety, točili sa okolo vlastnej osi. Kĺzala som po nich pohľadom, kĺzala som sa predstavami, po duši, trčia z nej nevystužené byle, bylinky, sušené levandule a škorica, nepevné a hojdajúce. Dušu si mi očistil, nie vydezinfikoval, nie vydrhol, len poumýval od krvi, bez náznaku násilia, neinvazívne vytvaroval, uložil a pobozkal, obliekol do renesančných šiat, s golierikom a čipkou. Potrebujem naše renesančné spolužitie, vylízané rany, spolužitie slín a krvi, šľahanie týchto štiav, si upír živiaci sa mojou smrťou, rozpoznávateľ lona.
Často ti píšem na kolenách, so zrkadlom oproti, aby som ešte nezabúdala na hmotný svet, dívam sa a dlho, veľmi dlho sa v ňom snažím vidieť seba, byť si blízko, neodcudzená sama sebe. Táto chvíľa je pre mňa mĺkva, tajomná, neodkrytá, ja som v nej neprítomná, len s odkazom tela. Telo, v ktorom sa nespoznávam. Narástlo mi v ňom srdce, srdce homo habilis, s množstvom rúk načahujúcich sa za tebou a s apetítom nahlodávajúcim večnosť. Píšem na kolenách a rozprávam sa s tvojou mlčanlivosťou.
