Na malé labky navliecť ponožtičky, čo si sama vyzula, na líčko božtek a pustiť ju do sveta, len po byte, v ktorom vytvára výhrevný priestor. Dokáže nasýtiť, ja sa tým potrebujem živiť, potrebujem sa potkýnať o hračky a potom ich opäť skladať, keď spadne-nehíkať, lebo takto sa deti učia plakať, lebo platí-bolí ma to, lebo plačem.
Nedá sa písať o láske, kým ju mumifikujem, starostlivo balzamujem a ukladám na spánok, nie večný, len dokiaľ nevyrastie, áno, teraz si ju vychovávam, páči sa ti, že som učenlivá, že sa nevzpieram, v duši mám skleník a v ňom teplo.
Každé leto oznamujem večeru cez okno na čo myslím, asi sa tomu hovorí snenie,
ako- by- som- chcela- čo- aby- bolo.
Náruživé klebetenie s animou, animom - to, čo vďaka zaľúbeniu odhŕňa cestu k sebe, ak dovolím a budem chcieť. Ak sa poddám a nebudem tvrdá, iba vyhriata niečim nefyzikálne teplým.
Aj takto sa učiť byť matkou, cez niemoje dieťa a zaľúbenie do života-(Aj).
Takto tu máme, ako v skleníku, že sa roztopí akákoľvek vážnosť.
