Odpustenie-„Hneváš sa? Nehnevám sa a ty sa hneváš? Ani ja nie..."
Odpustenie je prvý krok k reštaurácii duše.
Červenanie sa- „Si úchvatná. Čo? Hovorím, že si úchvatná..ďakujem a prestaň, lebo sa začnem červenať ako tie silonky, čo mám..." Byť videná je nevyhnutnosť pre rozkvitnutie.
Občas sa mi točí hlava a dnes sa mi snívali sny.
Že som mala bludy, amnézie, výpadky, že mi šibalo.
Bola som rada, že som sa zobudila.
Nie vždy je to tak.
Sú ľudia, čo sa zobudiť nechcú. Boli by radi, keby im na hlavu spadla polička, ak smrť nestíha, tak električka.
Nie vždy je to tak.
Sú ľudia, čo zaspať chcú. Cez deň sa im nesníva.
Že majú bludy, amnézie, výpadky, že im šibe..
Poznám svoje nedokonalosti a oni poznajú mňa. Do kelu, preto tá spolupráca, bez vrelosti, len formálne, nedá sa dôverovať temnote.
V sprche ma na chvíľu napadne, že tu sa možno vyhnem utrpeniu, nie vždy sa dá odolať kvíleniu duše, nepripustiť si ho, veď sme silní, pozitívne myslíme, pálime sviečky a pijeme čaje, mysliac si, že rovnováha je zmyslom života. Že je to krutá predstava? Nech je, ale potom sa nečuduj, že nežiješ.
Že je to o smútku a o ňom vlastne píšem? Kdeže..Hlboko v srdci sa rozprestiera iná nádhera ako tá omietková.
Pozerám sa zozadu, spredu, zhora, spod seba, no neviem si na seba vytvoriť nezaujatý názor. Všetko podlieha vetru a ja už teraz viem, že šplhať sa životom bez istenia neznamená zaručene úspech. Lebo ten jeho duch aj tak veje kam chce..A nech si obzerám svoju viacvrstvovú osobnosť ako chcem, nikdy sa neonálepkujem, nenazvem. Nie som nijaká a som všetká. Ani smutná ani veselá. Iba taká.
